Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“ (Lk 21,25-25. 34-36)
Pri evanjeliovej apokalyptike sa zväčša zameriavame na vysvetľovanie významu Ježišových slov o kozmických katastrofách. Udalosti, ktoré sa v skutočnosti viažu na pád Jeruzalema, boli ozajstným koncom sveta pre ľudí, ktorí verili, že vesmír má stred v ich hlavnom meste a jeho stabilita visí na chráme, čo nemôže padnúť, lebo doň vkročí Mesiáš, keď ustanoví svoje kráľovstvo. Jedného dňa Rimania zaútočili, mesto padlo a z chrámu neostal kameň na kameni. Tí, čo Ježišovi uverili, ostali stáť so zdvihnutou hlavou.
Ježiš nevaruje učeníkov iba pred obžerstvom a opilstvom. Máme si dať pozor aj na starosti o tento život. Dante píše: „Ó, nezmyselná starosť smrteľníkov! Aké sú mylné dôvody, čo nadol ti vážia krídla ťarchou prevelikou.“ Adventný čas je krátkou chvíľou na oslobodenie sa od vecí, ktorými zvyčajne viažeme Boha k zemi. To my sa máme odviazať, lebo jeho kráľovstvo nie je jedlo a nápoj a nezávisí na niečom, čo sa budovalo našimi rukami.
Comments