top of page

Zrod Piesne stvorenstva

O zrodení Františkovej Piesne stvorenstva hovorí stredoveký prameň nazývaný Legenda z Perugie. Starobylý príbeh o Františkovi, ktorý bol niekedy známy aj pod názvom Kvietky troch spoločníkov, obsahuje spomienky bratov Lea, Rufína a Angela, prvých spoločníkov sv. Františka. Zachoval sa v rukopise z prelomu 13. a 14. storočia v Mestskej knižnici v Perugii.



Uistenie o spáse

František pobýval v San Damiane päťdesiat a viac dní. Keďže nebol schopný znášať denné svetlo ani nočný lesk ohňa, stále zostával v tme v dome a v cele. Navyše, trpel takou krutou bolesťou očí vo dne aj v noci, že takmer nemohol odpočívať a spať, čo zhoršovalo túto i ďalšie jeho choroby. Ako keby to nestačilo, keď sa niekedy snažil odpočívať a spať, dom a cela, kde ležal (cela bola vyrobená z rohoží v rohu domu), boli tak veľmi zamorené myšami, že skákali a behali okolo neho a po ňom, takže bolo nemožné zaspať; zvieratá ho rušili aj pri modlitbe. A nielen v noci, ale trápili ho aj cez deň; dokonca aj keď jedol, liezli mu na stôl. On aj jeho spoločníci si mysleli, že to bola diabolská skúška: a bolo to tak aj v skutočnosti.


Jednej noci, keď František premýšľal o mnohých trápeniach, ktorým čelil, pocítil súcit voči sebe samému a povedal si v srdci: "Pane, príď mi na pomoc v mojich chorobách, aby som ich mohol znášať s trpezlivosťou!" A hneď mu bolo povedané v duchu: "Brat, povedz mi: ak by ti niekto, ako odmenu za tvoje choroby a utrpenia daroval veľmi vzácny poklad, ako keby celá zem bola čisté zlato a všetky kamene boli drahokamy a všetka voda bola parfum: nepovažoval by si potom zem, kamene a vody za nič v porovnaní s takýmto pokladom? Nebol by si veľmi šťastný?" František odpovedal: "Pane, to by bol skutočne veľký a neporovnateľný, vzácny, milý a žiaduci poklad." Hlas uzavrel: "Tak teda, brat, buď šťastný a jasaj vo svojich chorobách a trápeniach; od tejto chvíle ži v pokoji, ako keby si už bol v mojom Kráľovstve."


Pieseň spasených

Keď ráno vstal, povedal svojim spoločníkom: "Ak by cisár daroval celé kráľovstvo svojmu služobníkovi, či by ten nemal z toho veľkú radosť? A ak by mu daroval dokonca celé impérium, či by sa neradoval ešte viac?" A dodal: "Áno, teraz by som sa mal veľmi radovať uprostred svojich bolestí a nájsť útechu v Pánovi a vždy vzdávať vďaky Bohu Otcovi, jeho jedinému Synovi, nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, a Duchu Svätému, za takú veľkú milosť a požehnanie, ktoré mi bolo udelené: on sa totiž vo svojom milosrdenstve rozhodol darovať mne, svojmu malému nehodnému služobníkovi, ktorý ešte žije tu dole, istotu vlastniť jeho Kráľovstvo."


Chcem teda, na jeho chválu a pre moje potešenie a na povzbudenie blížnych, zložiť novú chválu Pánovi za jeho stvorenia. Každý deň používame stvorenia a bez nich nemôžeme žiť, a v nich ľudský rod veľmi uráža Stvoriteľa. A každý deň sa ukazujeme ako nevďační za tento veľký dar, a nevzdávame chválu, ako by sme mali, nášmu Stvoriteľovi a darcovi všetkého dobra."


A keď sa posadil, sústredil sa na premýšľanie, a potom povedal: "Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane..." František zložil aj melódiu, ktorú naučil svojich spoločníkov.


Jeho duch bol ponorený do takej veľkej sladkosti a útechy, že chcel poslať po brata Pacifika – ktorý bol vo svete známy ako "kráľ veršov" a bol veľmi jemným majstrom spevu – a prideliť mu niekoľkých dobrých a duchovných bratov, aby išli po svete kázať a chváliť Boha. Chcel, aby najprv jeden z nich, schopný kázať, predniesol ľudu kázanie. Po ňom by všetci spolu spievali Chvály Pánovi, ako Boží potulní speváci. Keď by boli Chvály ukončené, kazateľ mal povedať ľudu: "My sme potulní speváci Pána a odmenou, ktorú od vás chceme, je toto: aby ste žili v pravom pokání." A dodal: "Čo sú Boží služobníci, ak nie jeho potulní speváci, ktorí musia pohnúť srdcia ľudí a povzniesť ich k duchovnej radosti?" Toto hovoril zvlášť o menších bratoch, ktorí boli poslaní k ľudu, aby ho zachránili.


Chvály Pánovi, ktoré zložil a ktoré začínajú: "Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane," nazval: Pieseň brata Slnka, ktoré je najkrajším zo stvorení a najviac sa môže podobať Bohu. Preto hovoril: "Ráno, keď vychádza slnko, každý človek by mal chváliť Boha, ktorý stvoril túto hviezdu, skrze ktorú sú naše oči osvetlené počas dňa. A večer, keď prichádza noc, každý človek by mal chváliť Boha za to druhé stvorenie: brat Oheň, skrze ktorý sú naše oči osvetlené v noci." Povedal ešte: "Sme všetci ako slepí, a Pán nám osvetľuje oči skrze tieto dve stvorenia. Za ne a za ostatné stvorenia, ktoré každý deň používame, musíme vždy chváliť slávneho Stvoriteľa."


Vždy bol šťastný, že sa takto správal, či už bol zdravý alebo chorý, a rád povzbudzoval ostatných, aby spolu chválili Pána. V momentoch, keď bol najviac trýznený bolesťou, spieval Chvály Pánovi a potom ich nechával spievať svojich spoločníkov, aby zabudol na trpkosť svojho utrpenia myslením na Chvály Pánovi. A takto to robil až do dňa svojej smrti.

76 zobrazení

Comments


bottom of page