Trinásťdňová pobožnosť k sv. Antonovi

Pred sviatkom sv. Antona Paduánskeho je vo františkánskych spoločenstvách zvyk sláviť trinásťdňovú pobožnosť k jeho úcte. Prinášame vám texty, ktoré môžete použiť aj vo vašich spoločenstvách alebo pre vaše osobné chvíle modlitby. Pochádzajú z talianskej publikácie Pregate sempre (Padova 2013).

XIII. deň

Oddaný ctiteľ Márie

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Zamilovaný do Madony

Anton Paduánsky bol veľký milovník blahoslavenej Panny Márie. Nežná oddanosť voči nej je prítomná a živá v celom jeho živote na ľudskej, náboženskej i apoštolskej rovine. Tradícia uvádza v tejto súvislosti mnoho charakteristických príhod, ktoré sú dokladom jeho mariánskej zbožnosti. Keď sa Svätec stal putujúcim kazateľom a učiteľom teológie, neustále hovoril o Božej Matke. Vždy to robil s veľkým nadšením a s dôvernou detskou náklonnosťou. Pri prezeraní jeho Spisov vidíme, že medzi mariánskymi témami (a tých je skutočne mnoho) dominuje hlavná myšlienka, ktorá sa neustále vracia: dôvera, jemná, dojímavá a detská dôvera v Máriu, našu Matku. Svätec nám ponúka cestu života v duchu mariánskej spirituality. Jednoduchú, konkrétnu a podstatnú cestu, ktorá je platná aj pre človeka dnešných čias: hľadieť na Máriu, milovať ju a modliť sa k nej.

1. Hľadieť na Máriu nie nie tak, aby sme zabudli na našu každodennú realitu alebo unikali od našich konkrétnych povinností, ale aby sme v nej našli naše počiatky a obnovili našu vieru, silu nádeje a odvahu k láske. Mária je tá, ktorá bola tajomne spojená s pozemským životom Krista, s ktorým spolupracovala na diele našej spásy. V tomto zmysle teda, keď uznávame v Márii matku Krista – Boha, spoznávame v nej i našu Matku a matku všetkých ľudí. Ona je formou a naplnením nášho kresťanského života. Pravá oddanosť k nej musí viesť k láske, a kto miluje, snaží sa jej podobať.

2. Milovať Máriu, to nemá byť jednoduchý stav mysle plný dobrých pocitov a náklonností; ide skôr o úprimné rozhodnutie, denne obnovované, milovať ju „napodobňovaním“, pretože ona nás učí a pomáha nám milovať dobrého Boha a našich bratov a sestry viac a lepšie.

3. Modliť sa k Márii: pretože to všetci vieme. Keď sa cítime byť malými, slabými, chudobnými v pravom zmysle slova, teda keď sa nám nedarí v udržať životnú prax podľa požiadaviek evanjelia, keď sme chudobní hriešnici, chudobní v Bohu, vtedy sme chudobní na lásku.

Toto je mariánske posolstvo, ktoré nám svätý Anton odovzdáva. Všetci cítime naliehavú potrebu dôvery, aby sme mohli pokračovať v našej viere, práci a láske. Budeme teda pokračovať v našom úsilí lepšie spoznať Máriu, napodobňovať ju a modliť sa k nej.

Zo Spisov svätého Antona

Mária je Hviezda morská. Ak ti táto hviezda nesvieti, si ako slepec, ktorý tápe v tme a jeho loďka je zničená búrkou. Skončíš uprostred vĺn.

Anjel nepovedal: „Zdravas, Mária“, ale: „Zdravas, milosti plná“. My však hovoríme: „Zdravas, Mária“. Mária, čiže Hviezda morská. Sme totiž na otvorenom mori, ktoré je rozbúrené vlnami, zmietané búrkou, a preto vzývame Hviezdu morskú, aby sme s jej pomocou mohli dosiahnuť prístav večnej spásy. Ona je tá, čo oslobodzuje od búrky, ukazuje cestu a vedie do prístavu tých, ktorí ju vzývajú. Anjeli nemusia byť zachránení pred stroskotaním, pretože sú pevní v spravodlivosti a svetlo Pánovo ich osvecuje. My, úbohí, sme zmietaní každú hodinu nejakými búrkami, sme na pokraji smrti. Vtedy vždy voláme: „Zdravas, Mária“.

Z Panny zatienenej Svätým Duchom zostupuje na svet akoby prúd milostí. Mária totiž dala svetu autora každej milosti, Ježiša... Ona je ranná hviezda, ktorá medzi všetkými najjasnejšie žiari, predchádza a oznamuje príchod slnka. Ona vychádza z hmly, aby ju rozptýlila, oznamujúc včas ráno slnko svätosti a spravodlivosti, Ježiša Krista, všetkým ľuďom ponoreným do tmy. Preto je slávou Panny jej božský Syn Ježiš. Preto pozdvihneme hlas a hovoríme Ježišovi: „Šťastná a slávna je tvoja matka! Skutočne blahoslavený život, v ktorom ťa nosila.“

Ó naša Pani, jediná nádej, my ťa prosíme, aby si osvietila naše mysle žiarou svojej milosti, očistila ich belosťou svojej čistoty, zohriala ich teplom svojho života, aby si nás zmierila so svojím Synom, aby sme dosiahli jas jeho slávy skrze toho, ktorý na anjelovo oznámenie chcel prijať od teba svoje slávne telo a prebývať deväť mesiacov v tvojom vnútri. Jemu nech je česť a sláva na veky vekov. Amen.

Podnety na zamyslenie

Mária, pre „plnosť milosti“, ktorou bola obohatená a pre svoju voľbu žiť verný a

koherentný život, nám ponúka všetku krásu „pôvodného“ Božieho obrazu, ktorý sa odráža na jej tvári. Je to tvár stvorenia, obrazu, ktorý nikdy nebol poškvrnený žiadnym hriechom. Mária je jediným stvorením, v ktorom sa Božia „myšlienka“, jeho tvorivý plán, verne zrkadlí a v ktorom sa naplno realizuje „pôvodná“ a autentická definícia človeka: byť Božím obrazom. Všetkým, ktorí sa chcú stať svätými, ponúka Boh tento ideál. Je isté, že ideálom nad všetky ostatné zostáva vždy len Kristus, Boží Syn, ku ktorému sa musí vzťahovať každá absolútna dokonalosť. Najdokonalejší odraz jeho božskej veľkosti spočíva však na Márii, jeho matke. Pravá oddanosť Panne Márii zahŕňa preto úsilie o každodenné vykúpenie z nedostatkov príliš „pozemského“ života, aby sme sa rozhodne snažili o uskutočnenie vynikajúceho, úplného, dokonalého ľudstva podľa vzoru Márie, Ježišovej matky.

Ako pravá matka je Mária vždy pri nás. Volá nás, pomáha nám dosiahnuť ju na našej

ceste svätosti. Je po našom boku, aby sme s jej pomocou bojovali proti zlu, ktoré nás ohrozuje. Uisťuje nás, že víťazstvo nad hriechom je s Božou milosťou možné. Skrze Máriu, „nádej a úsvit spásy“ pre celý svet, si môžeme byť istí, že aj my sa stretneme so „slnkom spravodlivosti“, jej Synom Ježišom Kristom, ktorý je spásou všetkých.

Prosby

Kriste Ježišu, Pane náš, chválime ťa a ďakujeme ti. Mária, tvoja a naša matka, nech nás vedie k tebe, aby sme pochopili veľké tajomstvo Boha, ktorý nás v svojom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní zachránil.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Pane, daruj nám vieru Márie, svojej matky; daj, aby sme verili aj vtedy, keď sa nám zdá, že chceš od nás nemožné.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pomáhaj nám rozjímať a zachovávať tvoje slovo, aby sme boli vždy ochotní plniť tvoju vôľu.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Daruj nám Ducha Svätého, aby sme svedčili o tvojej prítomnosti vo svete.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Podľa príkladu svätého Antona nám pomôž napodobňovať čnosti tvojej svätej matky, Panny Márie.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Nech v nás milosť, ktorú sme dostali pri krste, rastie aj našou iniciatívou, aby sme dosiahli mieru plného Kristovho veku.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Otče, pamätaj na nás, svoje deti, a na celú svoju cirkev. Láskavo vypočuj naše modlitby; zverujeme ich presvätej Panne Márii, ktorá priniesla svetu spásu, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

XII. deň

Cirkev – spoločenstvo lásky

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Duch Svätý utvára cirkev

Svätý Anton si určite osvojil od Františka z Assisi synovskú lásku a radostnú vernosť v službe cirkvi, našej matke. V exegéze  textov na sviatok Neviniatok píše: „Kto chce vlastniť Boha a nájsť istú cestu k dôvernosti s ním, musí zostať vo svojej rodine, žiť rodinný život, pretože len v ňom sa vzťahy s nebeským Otcom a bratmi prehlbujú vo viere a láske.“ Je to veľmi krásna úvaha a aktuálny obraz cirkvi ako Kristovej prítomnosti a ako spoločenstva bratov. Cirkev obnovuje prítomnosť Krista, ktorý vždy prichádza. Cirkev zjavuje a napodobňuje Krista, „záchrancu sveta.“ Prostredníctvom slova prináša Krista a vzbudzuje vieru v srdciach ľudí; prostredníctvom eucharistie zjavuje Krista v spoločenstve veriacich; svojím svedectvom zjednocuje a šíri Krista. Svätý Pavol použil rovnaký výraz „spoločenstvo“ pre eucharistiu, nazývajúc ju sviatostným spoločenstvom, aj pre bratskú lásku, zvlášť voči chudobným, nazývajúc ju spoločenstvom lásky, a rovnako aj pre cirkev, definujúc ju ako spoločenstvo veriacich. V eucharistii všetci jeme ten istý chlieb, „živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,51), ten jediný chlieb, ktorý nás všetkých pripodobňuje telu Krista, pričom z nás robí „jediného Krista“. Týmto spôsobom sa cirkev, žijúca v autentickom spoločenstve a bratstve vo svojom vnútri, stáva viditeľným prejavom Božej lásky navonok, pre celý svet.

V tejto perspektíve spoločenstva musia byť vo svetle lásky interpretované, chápané a vykonávané aj rôzne úlohy a služby, ktoré sú niektorým zverené. Samotné charizmy sa včleňujú a zostávajú v tomto okruhu lásky a jednoty. Slúžia v podstate na spoločné budovanie cirkvi a stavajú sa vždy do služby na posilnenie spoločenstva, nie na presadzovanie seba. Svätý Anton píše: „Kristovo srdce prekypuje láskou k svojej tajomnej neveste, cirkvi, keď v nej pastieri pôsobia v jednote medzi sebou a v úzkej harmónii s veriacimi.“ Žiť v spoločenstve, to znamená cítiť radosť a plodnosť Ducha, ktorý buduje Kristovu cirkev. Sú dva základy, na ktorých Kristus buduje a posilňuje svoju cirkev: Duch Svätý, ktorý oživuje a posväcuje cirkevné spoločenstvo, a „základ apoštolov a prorokov, majúc za uholný kameň samého Ježiša Krista“ (Ef 2,20).

Zo Spisov svätého Antona

Kristus vyšiel z lona Otca a prišiel do sveta, aby zasial a založil svoju cirkev, v ktorej bude

zachované nesmrteľné semeno, ktoré žije na veky. Pretože Kristus, náš dobrý Samaritán, sa nemohol dlhšie zdržiavať na zemi a musel sa vrátiť do neba, odkiaľ prišiel, po svojom zmŕtvychvstaní nás všetkých zveril starostlivosti apoštolov. Dal im do rúk oba Zákony a vysvetlil im ich význam, aby mohli viesť a riadiť kresťanský ľud.

Ó áno! Žijeme v cirkvi ako vták v hniezde. Dávajme pozor, aby sme z nej neodchádzali, iba ak na let do raja: „Učiň, Pane, aby som mohol zomrieť vo svojom hniezde“ (Jób 29,18). Každý kresťan prosí o dar vytrvalosti vo viere, o dar zomrieť vo viere apoštolov a v tvojej svätej katolíckej cirkvi.

Pápež neprestáva každý deň v mene Krista poskytovať svojim deťom duchovnú potravu a neustále káže o sláve nebies, ktoré nás čakajú, o potrebe zaslúžiť si ich pokáním... Počúvajme ho! Modlime sa k Ježišovi, aby nám dal milosť vstúpiť s poslušnosťou na loď Šimona Petra a žiť na nej. Toto je loď cirkvi, ktorej kormidelníkom je pápež. Ježiš ju zveril do jeho starostlivosti a na pleciach mu leží ťažká zodpovednosť. Beda, ak je neskúsený alebo roztržitý. Ak sa namiesto nasledovania správnej cesty nechá unášať prúdom, ak sa nevie preplaviť cez ťažkosti a doplávať s celým svojím nákladom k spáse, skončí na plytčine.

Podnety na zamyslenie

Je pravda, že Kristus je hlavou cirkvi, ale rovnako je pravda, že kresťania sú často jeho

nešťastnými údmi. Svätá Jana z Arku často opakovala krásny výrok: „Zdá sa mi, že Kristus a cirkev sú jedno.“ Ale toto je pravda v zmysle, ktorý zamýšľal svätý Pavol, keď píše Efezanom, že ženích a nevesta „sa stanú jedným telom“. Toto tajomstvo je veľké: hovorím to vo vzťahu ku Kristovi a k cirkvi. Kristus a cirkev sú jedno telo... ale zostávajúc jedno, cirkev odkazuje na ženícha; ona nie je Kristus, ale znamenie, sviatosť Krista: ona ho ohlasuje a my ho máme práve v nej stretnúť. „Kristus miloval cirkev a dal sám seba za ňu, aby ju posvätil... a predložil si ju slávnu, bez poškvrny alebo vrásky alebo niečoho podobného, ale svätú a nepoškvrnenú.“ Musíme pokorne vyznať, že táto cirkev nie je bez poškvrny; my kresťania nie sme nepoškvrnení. A predsa je potrebné s veľkou presvedčivosťou tvrdiť, že cirkev je nerozlučne, už dvetisíc rokov, spojená s udalosťou Ježiša Krista. Cirkev sa rodí z vykupiteľského vtelenia a zakaždým, keď sa zhromažďuje, ohlasuje zmŕtvychvstanie Krista.

Robert Coffy napísal: „Pokým trvá história ľudstva, cirkev zostáva tou časťou ľudstva, ktorá vyznáva, že Boh zasiahol do dejín prostredníctvom svojho Syna, Ježiša z Nazareta, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Pokým trvá história ľudstva, cirkev je vo svete, aby mu hlásala smrť Krista, dokiaľ nepríde.“ Ako vtelený Kristus bol vo svete obrazom Otca, tak má byť cirkev pre ľudí obrazom Krista, ktorý vystúpil do neba. Má byť účinným znakom, ktorý ho robí viditeľne prítomným vo svete. Je to to, čo uskutočňuje vo svojich svätých, a je to tajomstvo, ktoré je povolaná spoločne oslavovať a žiť v každodennom živote všetkých.

„Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,14). Tieto Ježišove slová boli povedané všetkým kresťanom,

teda celej cirkvi. Celá cirkev je povolaná byť soľou zeme a svetlom sveta: šíriť vieru a spásu Krista, privádzať všetkých ľudí k viere, slobode, pokoju. Cirkev túto misiu plní slovom a svedectvom.

1. Plní ju „slovom“: pretože to je prejav viery a proroctva v kresťanskej komunite. Ide tu o naliehavosť misijného charakteru cirkvi: „Zodpovednosť šíriť vieru spočíva na každom Kristovom učeníkovi“ (LG 17). „Pretože prostredníctvom vášho slova zaznieva slovo od Pána... a vaša viera v Boha sa rozšírila všade“ (porov. 1 Sol 1,8). Nejde o to viesť veľké reči, ale o odovzdávanie „múdrosti Krista ukrižovaného“ (1 Kor 1,23) s jednoduchosťou chudobných a v sile Ducha.

2. Plní ju „svedectvom“: slovo je účinné, ak je sprevádzané svedectvom. Všetci kresťania musia byť svetlom, prejavovať evanjelium svojím životom, byť viditeľným znamením prítomnosti Pána.

Prosby

Večný a milosrdný Bože, obraciame sa k tebe a predkladáme ti naše prosby. Nech ich podporí vykupiteľská krv Ježiša Krista a príhovor nášho brata a patróna, svätého Antona.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Aby cirkev všetkým národom zvestovala posolstvo spravodlivosti a pokoja evanjelia.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby cirkev, obnovená, posilnená a podporovaná vanutím Ducha Svätého, bola pre všetkých veriacich vítajúcim domovom jednoty.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby cirkev tak, ako Mária, neustále rozjímala o veľkých udalostiach dejín spásy, aby ich novým spôsobom ohlasovala dnešnému svetu.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby si cirkev zvolila život v chudobe podľa Ježišovho vzoru, v tichosti a láske, a zjavovala tak svetu Božiu tvár.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby sa všetci kresťania podľa príkladu svätého Antona stali tvorcami pokoja a spravodlivosti, rozsievačmi spoločenstva a radosti.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Vypočuj, Otče, modlitbu svojej cirkvi; na príhovor svätého Antona nám udeľ všetky dary tvojho Svätého Ducha a urob nás učeníkmi v škole tvojej lásky. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

V. Dobrorečme Pánovi.

R. Bohu vďaka.

XI. deň

Blížny – sviatosť Kristova

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Láska je ten lepší podiel

V exegéze liturgických čítaní z prvej nedele po Turícach Anton píše: „Keby si mal trochu ducha viery, videl by si Ježiša Krista vo svojom blížnom. Potom by ti prišlo prirodzené prijať postoj pokorného Jána Krstiteľa, ktorý sa považoval za nehodného rozviazať Ježišovi sandále. Maj radosť z toho, že môžeš byť malou Pánovou podnožkou, že sa môžeš skloniť z lásky k jeho nohám a ku nohám všetkých; a toto rob v duchu adorácie, aby si ho ctil, aby si mu slúžil... a aby si stále zostal na svojom mieste, teda vždy pri nohách Ježiša. Láska je naozaj ten lepší podiel, ktorý ti nikdy nebude odňatý.“ Tento text sa priamym spôsobom týka našich kresťanských životov. Sme povolaní sedieť vždy pri nohách Krista, počúvať ho, spoznávať, milovať ho a v jeho láske ho oslavovať svojím životom. Je dôležité všimnúť si, ako nám dal Kristus práve v samej súvislosti s eucharistiou nové prikázanie: milovať sa navzájom tak, ako on miloval nás, dávajúc nám istotu, že ho vždy nájdeme v bratovi, ktorého milujeme, nech je to ktokoľvek, akokoľvek vyzerá, aj keď je poznačený biedou a hriechom; ba práve v týchto prípadoch treba milovať ešte viac, než kedykoľvek predtým. Tento fakt vytvára novú dimenziu v celom našom ľudskom počínaní a dáva novú hodnotu celému prítomnému času, ktorý pretvára na čas lásky, pretože v každodenných skúsenostiach a v postoji lásky k bratom je predzvesťou finálneho stretnutia s Ježišom.

Je teda prirodzené pamätať na veľkosť a zároveň na riziko situácie, v ktorej sa nachádzame: viac než veľké gestá a ohromujúce plány sme povolaní budovať večnosť z najjednoduchšieho a každodenného materiálu, z každého jedného momentu.

V nás kresťanoch je vždy živé pokušenie pripisovať dôležitosť iba „kričanej“ láske. V skutočnosti sa musíme konfrontovať s prikázaním skromnej, jednoduchej a neustálej lásky... ako „on“, lebo na nej sa meria konkrétnosť a podstata kresťanského života. Svätec ponúka ešte jeden krásny obraz: „Kresťanský život možno prirovnať k dúhe, ktorá sa majestátne tiahne od jedného bodu horizontu k druhému: existujú rôzne farby, ale prevláda ohnivo červená a nebesky modrá; prvá je plameňom Božej lásky, druhá je nehou bratskej lásky.“

Zo Spisov svätého Antona

Snažíme sa zdôrazniť niektoré aspekty, pretože láska je dôležitejšia ako ostatné čnosti [...]. Láska k Bohu a k blížnemu je určite tou istou formou lásky, lebo Boh je láska. Toto prikázanie lásky, podľa ktorého máš milovať Boha pre neho samého a celým srdcom, a blížneho ako seba samého, ustanovil Boh: a máš to robiť z rovnakého dôvodu, z akého máš milovať seba samého. Musíš sa v dobrom milovať, a to kvôli Bohu; rovnako musíš konať aj voči blížnemu. A za blížneho považuj každého človeka, pretože neexistuje nikto, voči komu by si mal konať zlo.

Ako treba milovať Boha? Takto: budeš milovať Pána, svojho Boha, celým srdcom, teda celou svojou mysľou, celou dušou, teda celou svojou vôľou, celou mysľou, teda celou pamäťou tak, aby si konkretizoval všetky svoje myšlienky celým životom, všetkým, čo máš, s tým všetkým, čo od neho prijímaš. Týmto nás Ježiš neoberá o žiadnu časť nášho života: všetko, čo vchádza do duše, musí byť k tomu usmernené, tam musí smerovať hnacia sila lásky.

Svätý Ján nám vo svojom prvom liste ponúka mnoho úvah o láske k Bohu a blížnemu a vyzýva nás k nej slovami: „V tom sa prejavila Božia láska k nám: Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“ Aká veľká bola Otcova láska k nám! Poslal k nám, v náš prospech, svojho jednorodeného Syna, aby sme ho svojím životom pre neho samého milovali. Lebo „kto nemiluje, ostáva v smrti.“ Ak nás Boh tak miloval, že nám dal svojho milovaného Syna, skrze ktorého všetko stvoril, aj my sa musíme navzájom milovať. „Dávam vám nové prikázanie: aby ste sa navzájom milovali.“

Podnety na zamyslenie

Na to, aby sme sa vydali cestami bratskej lásky, je potrebné prekonať veľkú prekážku:

kúzlo slov. Radi totiž o láske počúvame, ale kým len počúvame, neurobili sme nič. „Každý, kto počúva tieto moje slová a neuskutočňuje ich, je podobný hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“ Je teda jasné, že človek, ktorý má šťastie vedieť, že milovať znamená žiť, a nepraktizuje tieto slová, je hlupák. „Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ Prečo sa zastavujeme pri týchto slovách? Musíme si vážne uvedomiť túto zvláštnu anomáliu, ktorá vedie k tomu, že kresťania, napriek opakovaným napomenutiam Ježiša, sú ich pozorní poslucháči, ale leniví a nedbanliví vykonávatelia.

V službe blížnemu musí kresťan preukázať, že naozaj miluje Boha, ako tvrdí. Iba ten, kto

dokáže podať toto svedectvo, je dôveryhodný ako kresťan. Musíme mať odvahu kriticky preskúmať svoj záväzok voči bratom. Len tak sa môžeme vyhnúť karikatúre lásky k blížnemu, ktorú, žiaľ, všetci veľmi dobre poznáme. Naša láska k blížnemu sa pripravuje otvoreným pohľadom na každého človeka, ktorého stretneme. Začína rozpoznaním slabostí druhého, realizuje sa v slove rady, v konkrétnom skutku pomoci, bez očakávania vďaky. L. Boros napísal: „Nájdením cesty, ktorá vedie k bratovi, sa stávaš pravým človekom. Spolu s ním potom kráčaš k Bohu.“

Prosby

Ďakujeme ti, svätý Otče, za Ježiša, tvojho Syna, ktorý nás naučil milovať. Vďaka za našich svätých priateľov a bratov; ďakujeme za všetko, pretože len ty si dobro, najvyššie dobro, spravodlivý a milosrdný Boh.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Pošli medzi nás ľudí a prorokov, ktorí nám ukážu cestu k tebe a naučia nás praktizovať nové prikázanie.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pomôž nám deliť sa o naše bohatstvá a majetky, aby svet veril v tvoju spásu.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Za tých, ktorí sa angažujú v boji proti každej forme diskriminácie, rasizmu a násilia: nech je Kristus vždy zdrojom ich úsilia.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Daj, aby sme počúvali učenie a napodobňovali príklad svätého Antona, ktorý sa obetoval pre dobro ľudí.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Povzbuď oddaných ctiteľov svätého Antona, aby pokračovali vo svojej práci evanjelizácie a boli ľuďmi lásky.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Otče, keď sme boli hriešnici, prišiel si nám v ústrety a ty prvý si nás povolal. Udeľ nám, aby sme vedeli ísť v ústrety bratom s otvoreným a veľkorysým srdcom, a daj, aby sme ich milovali, ako si ich ty miloval. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

X. deň

Eucharistia, Kristovo telo

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Milovať znamená dávať seba

Keď hovorí o Kristovi s úmyslom zdôrazniť aspekt našej kresťanskej životnej dimenzie, svätý Anton komentuje úryvok z Evanjelia, kde sa Ježiš označuje ako „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Píše: „Kristus pre nás všetkých zanechal svoju prítomnosť v sviatosti Eucharistie, v bratskej láske, v tajomstve cirkvi.“ Svätec ďalej túto tému podrobne nerozoberá. Ide o rýchlo, no veľmi pekne načrtnutú tézu, teologicky pozoruhodné tvrdenie, ktoré je platné aj v súvislosti s našou dobou. Eucharistia, tajomstvo viery, dáva, živí, rozvíja predovšetkým vieru, pretože nám dáva Krista, ktorý je podstatou viery, jej dôvodom, prameňom, cieľom...

Práve preto nám tajomstvo skutočnej prítomnosti Ježiša Krista v eucharistii pripomína, že spása dosiahnutá jeho Veľkou nocou nie je len minulosťou, ale udalosťou prítomnou, javom, ktorý trvá v živote. Pripomína nám, že naša omša zahŕňa všetkých nás do udalostí jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Je to gesto, udalosť, ktorá má ovplyvňovať všetky naše spôsoby bytia a konania.

V exegéze textov liturgie Zeleného štvrtku svätý Anton píše: „V Betleheme, čiže v dome chleba, teda vo svojej cirkvi, nás Ježiš živí chlebom svojho tela. Je to chlieb, ktorý dáva silu na zvládanie každej námahy, a ktorý má dvojitý účinok na toho, kto ho dôstojne prijíma: tlmí silu pokušenia a zvyšuje láskyplnú nábožnosť.“

Kto miluje, vyjadruje sa predovšetkým darovaním. A nie len darom niečoho, ale darovaním seba samého, aby dosiahol spoločenstvo s milovanou osobou. Je pravda: všetko, čo existuje v úžasnej a stále obnovujúcej sa rozmanitosti života, je darom jeho lásky. Ale kde sa Boh prejavil najviac prekvapujúco, je v sviatosti eucharistie. V nej sa inauguruje nová ekonomika spásy, kult novej zmluvy, ktorá je posvätená a realizovaná nielen prostredníctvom jeho obetovaného tela a vyliatej krvi, ale aj prostredníctvom svätého prijímania eucharistie, ktorá nám umožňuje prijať, cítiť a žiť tú istú lásku Krista k Otcovi a bratom.

Preto pre nás, kresťanov, komunikácia s Kristom znamená aj komunikáciu s jeho vôľou a láskou. Z toho vyplýva potreba stále živšieho uvedomenia si eucharistie ako sviatosti, ktorá nás zapája do tajomstva a lásky Krista Vykupiteľa.

Zo Spisov svätého Antona

Musíme pevne veriť a otvorene vyznávať, že to isté telo, ktoré sa narodilo z Panny, bolo pribité na kríž, ležalo v hrobe, tretieho dňa vstalo, vystúpilo ku pravici Otca, bolo skutočne dané za pokrm apoštolom pri poslednej večeri a skutočne ho cirkev každý deň konsekruje pri svätej omši a rozdáva veriacim. Keď sú totiž vyslovené slová: „Toto je moje telo“, chlieb sa premieňa na telo Kristovo.

A skutočne svoju krv dal piť svojim apoštolom, keď povedal: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých na odpustenie hriechov.“ A naozaj svoju krv, ktorú na druhý deň vylial rukou hriešnikov, ponúkol svojimi najsvätejšími rukami milovanej neveste, cirkvi.

Telo Kristovo prináša tým, ktorí ho prijímajú dôstojne, ovocie dvojakého bohatstva: zmierňuje pokušenia a prebúdza horlivosť; osladzuje horkosti a posilňuje oddanosť, a preto je zobrazené v knihe Deuteronómium ako „zem, ktorá produkuje mlieko a med“. Toto je ten chlieb, ktorý Ježiš predložil svojim apoštolom a ktorý ich urobil víťazmi v utrpení.

Kto chce dôstojne prijímať telo Kristovo, nech si opáše boky pásom čistoty, nech posilní svoje city na príklade svätých a nech premieňa svoje slová na činy [...].

Tak ako deti Izraela jedli podľa božieho príkazu pri slávení Paschy veľkonočného baránka s horkými a divými bylinkami, tak aj my jeme Baránka obetovaného za nás na kríži, obeť zmierenia s Bohom za hriechy ľudí, s trpkosťou pokánia.

Podnety na zamyslenie

„Keď prišiel večer, Ježiš prišiel s Dvanástimi“ do miestnosti pripravenej na veľkonočnú

večeru. Dvanásť ľudí je okolo Ježiša: sú to priatelia, ktorým Ježiš dal spoznať všetko, čo počul od svojho Otca. Neprijímame v hocijakom stave, v hocijakej dispozícii svedomia a viery. „Vy ste čistí, ale nie všetci,“ povedal Ježiš. A neprijímame sami. Eucharistia nie je jednoducho o prijímaní Krista; je to spoločné prijímanie Krista. Toto „spolu“ je už prítomné v jednoduchom ľudskom jedle, kde zdieľaný chlieb spája stolovníkov a často ich zmieruje. V oltárnej sviatosti je tento chlieb Ježiš Kristus a Ježiš Kristus sám zvoláva a spája veriacich, pretože ten, ktorý je prijímaný všetkými, nie je rozdelený.

„Kalich požehnania, ktorý žehnáme, nie je snáď účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je snáď účasťou na Kristovom tele? Pretože je jeden chlieb, aj my, hoci sme mnohí, sme jedno telo: všetci máme účasť na jednom chlebe“ (1Kor 10,16-17). Pri Božom stole je to Ježiš Kristus, ktorý nás zvoláva a spája, nie primárne fakt, že sme spolu.

Materiálny chlieb sa stáva naším telom a našou krvou, premieňa sa v nás. „Živý chlieb,

ktorý zostúpil z neba“ (Ján 6,51), Kristus, je ušľachtilejšou podstatou, ktorá nás premieňa na svoje živé telo a oživuje nás Duchom Svätým: „Jedením Kristovho tela sa stávame Kristovým telom.“ Kristus prichádza do nás, jeho telo sa stáva naším telom, jeho duša sa stáva našou dušou, pretože prijímanie nás premieňa a akoby nás premenením v ňom preniká. Aj naše nepatrné telo, aj naša úbohá duša sa stáva jeho dušou a telom. Tu je celé vznešené tajomstvo prijímania: Kristus, ktorý do nás vstupuje, preniká nás, povznáša, premieňa, pretvára... „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba... Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6,51.56-57).

Prosby

Ďakujeme Bohu, nášmu Otcovi, ktorý v eucharistickej prítomnosti Ježiša, svojho Syna a nášho brata, oživuje a osobným a stálym spôsobom vedie s nami svoj dialóg lásky.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Aby cirkev, ktorá slávi pamiatku svojho Pána, všetkým ľuďom ponúkla dar spásy.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby celý svet objavil v eucharistii, sviatosti Kristovej lásky, skutočný význam jeho prítomnosti a svojej budúcnosti.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby v srdciach ľudí nehasla túžba po Bohu, ale aby sa ľudia znovu objavujúc Krista vzkrieseného, ktorý kráča vedľa nich, naučili počúvať jeho slovo a živiť sa jeho telom a krvou.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby sme sa tým, že žijeme eucharistiu podľa príkladu svätého Antona, stali svedectvom lásky a živou ponukou spásy.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby naši zosnulí príbuzní a priatelia, ktorí nedostali v eucharistii záloh definitívneho stretnutia s Kristom, žili vo večnej radosti domu Otca.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Otče, dobrorečíme ti za tvojho služobníka Antona, ktorého si ustanovil za svedka tvojej lásky, apoštola evanjelia a eucharistie, patróna a priateľa chudobných: daj nám milosť zaslúžiť si jeho príhovor a žiť podľa jeho príkladu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

IX. deň

Učiteľ modlitby

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Modlitba je pozdvihnutie srdca

Aj keď sa téme nevenoval systematicky, svätý Anton sa často vracia k modlitbe, aby zdôraznil jej dôležitosť v kresťanskom živote, jej účinnosť pri poznávaní Boha a duchovného bohatstva, odporúčajúc všetkým „neustále sa modliť a nikdy neochabovať“ (Lk 18,1). Z viacerých textov, ktoré môžeme analyzovať, sa zdá, že Antonova modlitba je modlitbou srdca. Toto je ústredný princíp. Modlitba je skutkom lásky, často bez slov, má nesmiernu hodnotu a nikdy nemá byť prerušovaná. Je to akt lásky, ktorý vytvára osobné a intímne spojenie s Bohom, vytvára rozhodujúci dialóg s ním. Takáto modlitba je v kontemplatívnej duši svätého Antona neustála. Keď hovorí o modlitbe, prijíma už známu definíciu od Guillielma z Saint-Thierry: „Modlitba je predovšetkým hnutie srdca, je srdečná a intímna prítomnosť pri Bohu, ktorá povzbudzuje k dôvernému dialógu s ním.“ Skôr než na ústnu modlitbu, sa svätý Anton sústreďuje na vnútornú modlitbu, pričom zdôrazňuje jej nevyhnutnosť a význam. Tvrdí, že modlitba musí byť určite aktom prítomnosti všetkých vnútorných schopností a energií duše, život, ktorý zostáva v Božej prítomnosti; prednosť však stále patrí srdcu.

O niečo neskôr svätý Tomáš a svätý Bonaventúra definovali modlitbu ako „povznesenie mysle k Bohu“. Svätý Anton však uprednostňuje výraz „pozdvihnutie srdca“. Kladie veľký dôraz na podmienky, ktoré umožňujú skutočnú modlitbu. Zdôrazňuje najmä potrebu vnútorného ticha, čo znamená prekonanie rozptýlenia spôsobeného nespočetnými obavami, ktoré narúšajú dušu, čo sa modlí, deformujú modlitbu, znepokojujú ducha a ovplyvňujú stretnutie s Kristom, vnútorným učiteľom, ktorý k duši hovorí. Túžba po hlbokom tichu a intenzívnejšej samote vedie svätého Antona k opusteniu Kláštora svätého Vincenta v Lisabone a k uchýleniu sa do kláštora Santa Croce v Coimbre, kde nie je rušený príliš veľkým počtom návštev. Po tom, čo sa stal menším bratom, dostáva po Turíčnej kapitule v roku 1221 povolenie utiahnuť sa do pustovne Montepaolo (Dovadola, Forlí). Svätý Anton cíti potrebu samoty aj fyzického ticha, aby viedol intenzívnejší život modlitby a kontemplácie. Je však zrejmé, že fyzická samota a vonkajšie ticho, rovnako ako všetko ostatné stvorené, sú len prostriedky. Svätec sa neodťahuje, aby unikol iným, ale aby sa naučil ich nachádzať; neopúšťa ľudí, aby sa vyhol problémom, ale aby našiel spôsob, ako žiť s nimi pre ich väčšie dobro. Samota ho neoddeľuje od ľudí, a predovšetkým ho nestavia nad ostatných. Pre svätého Antona samota nie je odlúčením, pretože ho ešte viac približuje k ľuďom, dávajúc mu možnosť porozumieť a pomáhať tým, ktorí žijú v nepokojnom, hlučnom, povrchnom sociálnom prostredí.

Zo Spisov svätého Antona

Modlitba je srdce, ktoré sa pozdvihuje, vznešené srdce [...]. Toto je srdce toho, kto miluje, kto túži, kto kontempluje opovrhujúc pozemskými vecami. Kto sa modlí, pripomína vtáka, ktorý sa letom zdvihne k výšinám; vzlietne zo zeme a ponorí sa do nebeských priestorov.

Pán sa zjavuje tým, ktorí zotrvávajú v pokoji a pokore srdca. V zakalenej a rozvírenej vode sa neobjaví tvár toho, kto sa v nej odráža. Preto, ak chceš, aby sa Kristova tvár objavila v tvojej (a tak aby si bol naozaj kresťanom), zatvor brány duše pred hlukom vonkajších vecí.

Boh nesmie nikdy vypadnúť z našej mysle, rovnako ako nie je okamih, v ktorom by sme my neboli predmetom jeho otcovskej starostlivosti. Modlitba tvorí jednotu s celým životom človeka: je naladením srdca; je vyznaním chvály; je vykonávaním dobrých skutkov; je láskou k Bohu a blížnemu; je harmonickým cvičením aktívneho a kontemplatívneho života; je naplnením konečnej vytrvalosti.

Podnety na zamyslenie

Ide o zistenie, čo pre nás znamená „pustiť sa do modlitby“. Tento úkon, ktorý robíme tak

často, ale ktorý nás nie vždy napĺňa, upokojuje a posilňuje.

Modliť sa znamená každý deň žiadať Otca o oslavu jeho mena, o príchod jeho kráľovstva, o naplnenie jeho vôle, o každodenný chlieb, o odpustenie hriechov, o oslobodenie od zla. Modlitba „Otče náš“ je nenahraditeľná a najúplnejšia. Treba ju však recitovať „novým spôsobom“ každý deň. Aj keď Boží plán v nás ostáva vždy rovnaký, každý deň sa nám Božia vôľa prejavuje novým spôsobom.

Modliť sa znamená zažívať Božie otcovstvo. Svätý Augustín povedal: „Modlitba je

rozhovor medzi Bohom a človekom.“ Teda vnímanie jeho dobroty a milosrdenstva: „Otec ma miluje“; jeho blízkosti a intimity: „Otec je tu“; jeho všemohúcnosti spásy: „Pre Boha je všetko možné.“

Preto je vždy veľmi krásne a povzbudzujúce zažiť príbeh niekoho, kto žil život v modlitbe, pretože nám potvrdzuje, že keď sa modlíme, hovoríme s Otcom, ktorý nás miluje, žije v nás a čaká na nás, keď sa vzdialime, odpúšťa nám, keď hrešíme, vedie nás, ak ho vzývame; raduje sa, keď milujeme našich bratov.

Modlitba a život: to sú dva momenty, ktoré sa dopĺňajú ako naše srdce, ktoré funguje

dobre, keď realizuje dvojitý pohyb systoly a diastoly. Modlitba nemá byť únik pred životom, ani aktivita nemá byť robená na úkor modlitby. Život a modlitba nie sú oddelené: jedno pretkáva a obohacuje to druhé. Čím viac je bytosť poznačená vierou, tým viac cíti potrebu chváliť, ďakovať a žiadať o odpustenie modlitbou.

Bohužiaľ, stratili sme veľa času hľadaním nových foriem, skomplikovali sme si život

hľadaním metodológií modlitby a nevrhli sme sa priamo do Boha, aby sme sa naučili modliť. Ako sa naučíme plávať? Môžu existovať veľmi prepracované teórie, ale aby sme sa naučili plávať, musíme vstúpiť, vrhnúť sa do vody. Rovnakým spôsobom, aby sme sa naučili modliť, musíme „vstúpiť“ do Boha, vrhnúť sa do jeho náručia a začať sa modliť.

Bolo by veľmi výhodné venovať občas modlitbe dlhší čas, niekoľko dní na ponorenie do

pokojnej, radostnej atmosféry intenzívnej modlitby. Predovšetkým musíme vo svojom vnútri neustále žiadať Ježiša: „Učiteľ, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1), a musíme nechať Ducha v nás opakovať „nevýslovnými vzdychmi Abba! Otče!“ (Rim 8,26.15).

Prosby

Tvoja blízkosť, Otče, nám dáva útechu a nádej: tebou nikto nie je odmietnutý, ani hriešnik. Ty, ktorý si Láska, žiadaš každého človeka, aby sa obrátil a žil.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Pane, plný milosrdenstva, osloboď nás od hriechu a smrti, aby sme žili s tebou a v tebe sme objavili lásku detí k Otcovi.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Bože, Otče dobroty, pomôž nám rozpoznať ťa aj v utrpení, bolesti a v ťažkých a smutných dňoch.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Bože, nádej každého človeka, ty si počúval modlitby svojho Syna Ježiša, keď často bdel a modlil sa v noci, poteš nás svojím slovom v temných a ťažkých chvíľach nášho života.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Otče všetkého milosrdenstva, pomôž nám žiť s postojom modlitby a nachádzať v tebe jedinečný zmysel nášho života.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Bože, jediný prameň života a radosti, osloboď nás od hriechu a smrti. Na príhovor svätého Antona, urob z nás nových ľudí žijúcich v láske, modlitbe a v bratskom pokoji. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

VIII. deň

Služobník zmierenia

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Svätec blízky hriešnikom

V životopise svätého Antona nazvanom "Vita Prima" alebo "Assidua" nachádzame tento text: „Nemôžem nechať bez povšimnutia, ako privádzal množstvo mužov a žien k vyznávaniu hriechov. Bolo ich tak veľa, že nestačilo, ak ich počúvali aj bratia a iní kňazi, ktorí ho v nemalom počte sprevádzali.“ Neustále prozreteľné a tajomné pôsobenie svätého Antona sa prejavovalo najmä v hĺbke svedomia. Zo svedectiev o jeho živote vieme, že Svätec trávil celé dni spovedaním. Veľký kazateľ, svätý Anton, nebol menší ani ako spovedník. Tam strácal pojem o čase. Boli dni, keď spovedal nepretržite až do vyčerpania, bez jedla a bez dúšku vzduchu, hoci v žalostných zdravotných situáciách. Koľkokrát vo svojich kázňach hovorí o spovedi? Prakticky neustále. Je to téma, ktorú najviac rozoberá, buď podrobne alebo stručne; zriedka nájdete v jeho Spisoch strany, ktoré by o tom neobsahovali aspoň zmienku. Biblické výklady, prirovnania a obrazotvorné figúry mu neustále plynuli spod pera na oslavu krásy tejto sviatosti; niekedy zabúdal, že píše pre bratov, ďalších misionárov ako on, a opakoval myšlienky a výrazy, ktoré zjavne používal, keď sa priamo obracal k ľudu, aby ho vyzval k využitiu tejto sviatosti milosrdenstva. Neuspokojil sa však len so všeobecným tvrdením oceňujúcim spoveď, ani horlivým povzbudzovaním k jej návšteve; prechádzal k praxi a dával rozhovoru poučný tón. Zdalo sa, že sa hlavne staral o to, aby veriaci pristupovali k spovedi s náležitou dispozíciou, aby nedošlo k nenaplneniu jej ovocia.

V jeho bazilike tento veľmi drahý a božský apoštolát svätého Antona pokračuje aj dnes jedinečným spôsobom. Návšteva hrobu Svätca je takmer vždy predohrou alebo záverom sviatostnej spovede. Nikto nikdy nezráta pozoruhodné zázraky, ktoré svätý Anton konal na nesmiernom počte ľudí, a ktoré zostávajú zahalené v neprelomiteľnom tajomstve spovednice.

Pápež Pavol VI., ktorý bol ako mnohí iní zasiahnutý touto jedinečnou a chýrnou charakteristikou uctievania svätého Antona, poznamenal: „Bazilika Svätca v Padove je duchovnou klinikou pre dnešný svet.“ A v homílii na sviatok Svätca, 13. júna 1981, biskup Padovy vyhlásil: „Môžeme ju nazvať ‚bazilikou božej milosti‘. Zázraky svätého Antona sú najmä tie, ktoré sa uskutočňujú v tajomstve svedomia a v tichom stretnutí s Bohom v modlitbe. Ide o zázraky, ktoré sú zvyčajne neznáme, no táto bazilika je nimi v skutočnosti plná. Tu sa deje nadprirodzené zmŕtvychvstanie, tu sa uskutočňuje vnútorná obnova. Svätý Anton tu naďalej vykonáva misiu evanjelizátora, tu naďalej koná skutočné zázraky. Ďakujeme Bohu za jeho otcovskú láskavosť, ktorá sa každodenne prejavuje na tomto svätom mieste, a prosíme ho, aby nám dal ducha obrátenia, ktorý nás neustále sprevádza v našom živote.“

Zo Spisov svätého Antona

Sviatosť pokánia je „Boží dom“, pretože hriešnici sa v ňom zmierujú s ním, podobne ako márnotratný syn sa zmieruje s otcom, ktorý ho opäť prijíma do domu. Nazýva sa aj „bránou raja“, pretože cez spoveď je kajúcnik uvedený k bozkávaniu nôh, rúk a tváre nebeského Otca. Ó Boží dom! Ó spoveď, brána raja! Blahoslavený, kto prebýva v tebe, blahoslavený, kto do teba vstupuje! Pokorte sa, moji bratia, a vstúpte cez túto svätú bránu.

Nakoľko spoveď sa rodí z ľútosti, môžeme ju nazývať aj „zrodenie“. Duša je očistená od hriechov prejavených v ich plnosti kňazovi; svedomie sa čistí vyliatím sĺz kajúcnosti. Pri spovedi, ktorá je sprevádzaná bolesťou a zadosťučinením, sa dosahuje odpustenie hriechov, infúzia milosti, odmena večného života. Spoveď povznáša dušu k Bohu.

Mnohí obmedzujú spoveď na raz ročne alebo k nej pristupujú veľmi zriedkavo. Avšak, keby to bolo možné, bolo by dobré konať ju každý deň. Sme slabí a náchylní na zlé, takže každý deň padáme do nejakého hriechu; navyše máme takú nestálu pamäť, že si večer ledva spomenieme, čo sme urobili ráno. Prečo teda odkladať urovnanie svojho svedomia s Pánom? Dnes si tu, zajtra už možno nie: nič nie je menej isté ako hodina smrti, i keď nič nie je istejšie. Ty, keďže každý deň pohlcuješ jed viny, mal by si denne vyhľadávať aj liek.

Podnety na zamyslenie

Ježiš vylial svoju krv „na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) mnohých ľudí.

„...Ježiš prišiel, postavil sa medzi nich a povedal: ‚Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja

posielam vás.‘ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal: ‚Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené; komu ich zadržíte, budú mu zadržané‘“ (Jn 20,19-23). Misiu, ktorú dal Otec Ježišovi, Ježiš odovzdáva do rúk apoštolov. Aká je to misia? „Odpustenie hriechov.“ Toto je jeden z veľkých článkov našej kresťanskej viery. Kvôli hriechu vstúpila do sveta smrť; spása ju preto od nás vzdiali, rovnako ako hriech, vzdiali i smrť. Kristus dal svojej cirkvi veľkonočný dar „odpustenia hriechov, vzkriesenie tela a večný život“: spolu, ako jedno.

Boh je nezištná láska. Nemiluje preto, že je milovaný, ako to robíme my. Miluje vždy, aj

keď nie je milovaný. To je nezištnosť jeho milosti. V skutočnosti miluje práve preto, že nie je milovaný. V tom spočíva milosrdenstvo, pretože neexistuje väčšia mizéria, ako nemilovať Boha. Odpustenie je na Božej strane trvalé, aj zmierenie je vždy ponúkané človeku, ponúknuté v Ježišovi Kristovi, v našom Spasiteľovi: „Láska Kristova nás objíma a vieme, že jeden zomrel za všetkých... Takže, ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; staré veci sú preč, pozrite, zrodili sa nové. Všetko toto však pochádza od Boha, ktorý nás zmieril so sebou prostredníctvom Krista a nám [apoštolom] zveril službu zmierenia... V Kristovom mene sme teda vyslanci: skrze nás vás Boh sám nabáda. Prosíme vás v mene Krista: nechajte sa zmieriť s Bohom. Toho, ktorý nepoznal hriech, Boh pre nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom mohli stať Božou spravodlivosťou“ (2 Kor 5).

Ježiš nás učí, čo je skutočne Božské srdce. Prečítajme si v Lukášovom evanjeliu

podobenstvá o „tom, čo bolo stratené“: stratená ovca, stratená minca, milosrdný otec, všetky končia rovnakým triumfálnym a nežným spôsobom: „Radujte sa so mnou,“ „Hovorím vám: tak bude radosť v nebi pre jedného hriešnika, ktorý sa obráti.“ Kajúcna hriešnica prekypujúca láskou, kajúci zločinec, cudzoložná žena, Peter, ktorý plače... všetci, ktorých hriech urobil nepriateľmi Boha, sa cítia zaplavení starostlivou láskou, cítia sa pochopení, uzdravení, vyvolení. A táto láska ich robí nekonečne lepšími, než boli predtým. Avšak, pokiaľ nebudeme milovať ako „náš Otec, ktorý je na nebesiach“, vždy budeme bojovať s hriechom nedostatku alebo nedostatočnosti našej lásky.

Prosby

Bože verný a milosrdný, ako najvyšší prejav tvojej lásky si poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby definitívne spasil ľudstvo a oslobodil ho z moci hriechu a smrti. Svätý Otče, chválime ťa a ďakujeme ti.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Daj, aby sme ťa uznali ako jediného Pána, jediné najvyššie dobro, našu nádej, našu radosť a náš život.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Podpor nás, keď sa ponižujeme a pristupujeme k pokániu, a daj, aby sme v tebe rozpoznali jediný zmysel nášho života.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Osloboď nás od sebectva, aby sme sa naučili prijímať tvoje odpustenie ako deti od láskavého Otca.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Za všetkých pokrstených, aby po odpustení sami rýchlo odpúšťali a s rovnakou veľkorysosťou pomáhali bratom, priateľom alebo nepriateľom priblížiť sa k tebe.

R. Vypočuj nás, Pane

– Urob nás schopnými s pokojom a radosťou svedčiť o dobrotivosti Otca, ktorá nás vedie zo smrti do života.

R. Vypočuj nás, Pane

Otče náš.

Otče, s láskavosťou zhliadni na svoje deti, ktoré sa spoznávajú ako hriešnici, a daj, aby, oslobodené od každej viny prostredníctvom služby tvojej cirkvi, vzdávali vďaky tvojej milosrdnej láske. Prosíme ťa o to na príhovor svätého Antona, služobníka zmierenia a svedka tvojej lásky. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

VII. deň

Tajomstvo hriechu

Úvod

V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Hriech je odpor voči Božiemu kráľovstvu

Vášnivé výzvy k tomu, aby sme povstali z hriechu a žili ako praví kresťania, aby sme si zaslúžili byť prijatí do Božieho kráľovstva, to je hlavný motív – akoby zlatá niť – ktorou sú pretkané početné a dojímavé modlitby vložené do Antonových spisov. Tieto modlitby sú jeho teologickým prejavom. A keď sa svätý Anton modlí, je skutočne veľký teológ. Dokazuje to jasne jedna z jeho modlitieb: „Drahí bratia, prosme Krista, nášho Pána, aby nás vzkriesil z hriechu, udržiaval nás v úprimnej kajúcnosti, navrátil nás do materskej milosti prostredníctvom vyznania hriechov, aby nás anjeli uviedli do nebeského Jeruzalema, ktorý je našou matkou. Nech to dá ten istý Kristus, ktorý je dobrota, milosrdenstvo a trpezlivosť, ktorému patrí chvála a sláva na veky vekov. Každá duša vzkriesená z hriechu nech povie: Amen! Aleluja!"

Hriech je teda skutočnosťou nášho života, ktorá sa týka nášho vzťahu s Bohom. Je to smutná a bolestivá skúsenosť obsiahnutá v Dávidovom volaní: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil, urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 50,6).

Dnes je potrebné viac než kedykoľvek predtým zdôrazniť tento koncept: hriech znamená odmietnutie Boha. Hrešiť znamená odmietať vzťahy, ktoré nás spájajú s Bohom, a chcieť uskutočniť našu existenciu spôsobom, ktorý je pred Bohom nesprávny. Tento vzťah je pre náš život zásadný. Boh je ten, ktorý je, ten, ktorý dáva a volá „do svojho kráľovstva a slávy“ (1Sol 2,12). Preto sme povolaní, aby sme mu odpovedali. Správna odpoveď nám ponúka nevídanú možnosť: vstúpiť do spoločenstva s Bohom [...]. Hriech je odmietnutie tohto Boha, stvoriteľa a vykupiteľa, ktorý oživuje a realizuje celý príbeh spásy.

Hrešiť znamená odmietať už teraz účasť na jeho živote a na tom, čo sa bude ďalej rozvíjať vo svete. Jedným slovom, hrešiť znamená úmyselne sa stavať proti Božiemu plánu, ktorý chce uskutočniť v tomto svete; znamená odporovať „mystériu“ Boha, ktoré sa začalo napĺňať v čase a dejinách; hrešiť znamená odporovať príchodu Božieho kráľovstva do života ľudí. Hriech je prekážkou Božieho kráľovstva.

Čo teda môže a musí robiť hriešny človek? Predovšetkým sa znovu venovať počúvaniu Božieho slova, potom začať znova odpovedať, uvedomiť si, že je skutočne hriešnik a znovu veriť v Božiu lásku, ktorá je nám ponúknutá v Ježišovi. Spása je viera v Ježiša a praktizovanie lásky, ktorej nás naučil. Kto prijíma, že je nezištne milovaný, sa stáva schopným milovať a čeliť životu. Skúsenosť s odpustením je skúsenosťou veľkej Božej lásky.

Zo Spisov svätého Antona

Vzbura a neposlušnosť voči Bohu z nás robí skazené a zdegenerované deti. Keď nás Pán stvoril, vtlačil do našej duše svoju božskú podobu, podobne ako pozemský otec odovzdáva vlastné črty svojim deťom. Avšak, keď ťažko zhrešíme, túto podobu a podobnosť s Nebeským Otcom strácame. Ešte horšie je, že nahrádzame Božiu tvár diabolskou. Vždy, keď kresťan spácha smrteľný hriech, nechá si vtlačiť do duše obraz satana, stáva sa mu podobným, stáva sa jeho dieťaťom.

Kto ide proti Bohu, ide proti sebe; kto zapiera Boha, zapiera seba. Nástroj hriešnika sa obracia proti nemu, aby ho smrteľne zranil. Smrťou rozumieme oddelenie duše od tela, ale skutočná smrť je oddelenie človeka od Boha, hriech. Prvá smrť nie je ničím iným ako tieňom tej druhej. Keď človek upadne do ťažkého hriechu, zničí sa; stratí Božiu milosť, ktorá je podstatou jeho bytia. Iba s milosťou človek znovu získava dôstojnosť novej bytosti.

Hriech, najmä ten ťažký, sa musí ukázať taký, aký naozaj je: ohavný čin preniknutý trojnásobnou zlobou. Skutočne uráža Boha, vedie k smrti toho, kto ho pácha, a pohoršuje blížneho. Narušuje sa tak spravodlivosť trojakým spôsobom, pretože sa odmieta úcta, ktorá patrí Bohu, škodí sa vlastnému životu a popiera sa láska k blížnemu.

Podnety na zamyslenie

Boh je milosrdenstvo. Boh miluje hriešnikov, odpúšťa sedemdesiatsedem krát. Jeho

odpustenie je vzkriesenie, je to nový život.

„Vtedy sa spamätal [márnotratný syn] a povedal: ‚Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a

poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe; nie som hoden volať sa tvojím synom‘... Keď bol ešte ďaleko, jeho otec ho uvidel, zľutoval sa, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15,17-20). Márnotratnému synovi je odpustené ešte predtým, než sa vráti domov: je mu odpustené v okamihu, keď odchádza, keď ľahko premárni nehodne nadobudnutý majetok otca, pretože je vždy milovaný syn. Stratená ovečka je milovaná aj vo svojom blúdení a pre svoje blúdenie, pretože práve vtedy pastier zanecháva celé stádo, aby sa vydal hľadať ju, až kým ju nenájde. Pretože „Boh je láska“ (1 Jn 4,8)!

Veľký duchovný vodca indického ľudu, Mahátma Gándhí, v jednej zo svojich spomienok

zaznamenal svoju skúsenosť z mladosti: V pätnástich rokoch som sa stal zlodejom. Mal som dlh asi sedemtisíc lír. Ukradol som otcovi zlatý náramok, predal som ho a zaplatil som ten dlh. Lenže žiadal som od seba príliš veľa. Nedokázal som zniesť výčitky svedomia, musel som to povedať otcovi. Keď som však bol pred ním, ústa sa mi neotvorili. Rozhodol som sa preto napísať vyznanie, aby som mu ho dal a požiadal o odpustenie. Celé telo sa mi triaslo, keď som otcovi podával lístok. Prečítal si ho, zatiaľ čo som stál pred ním. Zostal na chvíľu pokojný, zavrel oči. Potom papier roztrhal. „Dobre,“ povedal. Odpustil všetko. Od toho momentu som svojho otca miloval ešte viac.

Dnes sme zaplavení množstvom slov. Ale ktoré z nich zasiahnu priamo srdce? Sú slová, na ktoré dlho a bolestne čakáme... Syn, ktorý prerušil priateľstvo s otcom, čaká netrpezlivo na okamih, keď mu otec povie slovo pochopenia a znovu mu umožní byť s ním. Odpustenie si nemôžeme dať sami. Hriech voči Bohu môže odpustiť len sám Boh. On vždy udeľuje odpustenie: „Tvoje hriechy sú odpustené“ (Mk 2,5). Ježiš nehovoril a nehovorí prázdne slová. Jeho slovo odpustenia je mocné, premieňa existenciu a dáva úplne novú budúcnosť.

Prosby

Nech tvoje slovo, Pane, prenikne do našich sŕdc, aby sme prijatím posolstva spásy mali účasť na tajomstve tvojho Syna, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych, a dosvedčili ho obnovením nášho života.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Pane, bohatý na milosrdenstvo, oslobodzuj nás od hriechu a smrti, aby sme žili zjednotení s tebou v láske, ktorá nás navždy spája ako tvoje deti.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane života, ktorý chceš obrátenie hriešnika, daj nám schopnosť rozpoznať naše hriechy a zrady našej krehkej duše, a podopri nás v našom pokání a vôli k obráteniu.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, náš Otče, ktorý si nás v tvojom Synovi Ježišovi nekonečne miloval a zmieril, odpusť nám naše nedostatky lásky a pomôž nám obnoviť jednotu spoločenstva s tebou a so všetkými ľuďmi.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, náš Bože, odstráň z našich sŕdc ľútosť a túžbu po minulosti, zruš každú obavu z neistého zajtrajška a naplň každý deň nádejou a dôverou v teba, ktorá nás nikdy neopustí.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, zdroj všetkej milosti a najväčšieho milosrdenstva, nech sa každý človek obráti a žije v láske k tebe a ku všetkým svojim bratom.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Bože, bohatý na milosrdenstvo, ty si si vyvolil svätého Antona, aby zmieroval ľudí s tebou prostredníctvom sviatosti pokánia. Pomôž nám žiť našu krstnú vieru s plnou a aktívnou disponibilitou. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

VI. deň

Divotvorca

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Blízky Svätec

Anton bol vyhlásený za svätého len jedenásť mesiacov po svojej smrti (jedinečný prípad v dejinách cirkvi); vďaka jeho príhovoru sa totiž začal vylievať na svet hotový dážď zázrakov a milostí. Svätý Anton je i dnes známy a milovaný ako „Svätec zázrakov“, pretože milosti a divy dosiahnuté vďaka jeho príhovoru sú nespočetné. Niektoré majú dokonca svoju umeleckú reprezentáciu v reliéfoch, ktoré v padovskej bazilike zdobia kaplnku jeho hrobu, a preto sú veriacim dobre známe. Často sa mnohí ľudia obracajú na neho len preto, aby im udelil milosti. Svätý určite vypočuje tieto prosebné modlitby plné utrpenia, úprimnosti, často veľmi jednoduché a alebo i naivné. Bez pochýb je blízko nás, aby nám pomohol vo všetkých našich materiálnych potrebách, ale predovšetkým a najmä nám pomáha v duchovných potrebách, ktoré sú oveľa naliehavejšie a podstatnejšie ako ostatné.

Otázka, ktorú si často kladieme a nad ktorou premýšľame, je takáto: Čo znamená táto celková nábožnosť k Svätcovi? Aké sú dôvody, ktoré ju odôvodňujú a robia ju legitímnou? V prvom rade treba mať na pamäti, že milióny ľudí roztrúsených po celom svete, v Európe, Amerike, mladých cirkvách Afriky a Ázie, sú spojené so svätým Antonom hlbokou oddanosťou, ktorá nepozná úpadok. Bazilika svätého Antona v Padove je strediskom nespočetného množstva ľudí, ktorí tam hľadajú a nachádzajú stálu obnovu svojho kresťanského života. Ide o ľudí z každého spoločenského prostredia, nie vždy veriacich a často váhavých či neochotných nadchnúť sa. Nie je zriedkavé, že práve títo ľudia odchádzajú z baziliky hlboko dotknutí a premenení. Tvárou v tvár tomuto javu, ktorý trvá celé storočia, je potrebné si pripomenúť základný princíp v cirkvi, a to, že Boží ľud je neustále inšpirovaný a pobádaný Duchom Svätým a že existuje kresťanská múdrosť, ktorá je výsledkom tohto povzbudenia zhora, čo nemôže byť merané ľudskou múdrosťou. Ježiš povedal: „Po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,16). Ak nábožnosť k svätému Antonovi vedie k obnove alebo zintenzívneniu kresťanského života – viery, nádeje, lásky –, nemali by sme sa pohoršovať nad Božími spôsobmi, ale pokorne sa snažiť ich poznať a nasledovať. Keď sa pozorne zamyslíme nad fenoménom oddanosti svätému Antonovi v cirkvi, zistíme, že vyzdvihuje a zvýrazňuje mnoho autenticky kresťanských hodnôt. Môžeme rýchlo zdôrazniť niekoľko z nich.

1. Telesnosť, ktorá sa prejavuje z antoniánskej oddanosti, jej ľudská hĺbka, dôverčivá a naivná prosba o milosti, ktoré sa týkajú každodenného života, malé i veľké bolestné udalosti každej existencie. Tie sú výrečným prejavom toho, že ľudia od Boha očakávajú kresťanskú spásu, ktorá sa netýka len duše, ale celého človeka. V tomto zmysle oddanosť k svätému Antonovi potvrdzuje vieru v Boha, pôvodcu spásy. Môže sa namietať, že mnohí si to neuvedomujú a ich oddanosť je príliš ľudská. Skúsenosť nám ukazuje, že v jadre vždy stojí postoj dôverného odovzdania sa do Božej vôle, a preto nejde o skreslenie nábožnosti, ale o evanjeliové ohlasovanie a spontánne vyznávanie praktickej Božej zvrchovanosti.

2. Ďalším aspektom, ktorý môžeme zvlášť zachytiť v prejavoch úcty voči svätému Antonovi, tak dojímavých a spontánnych, je to, že naša kresťanská existencia je darom od Boha ako milosť, ktorá nás neustále preniká a premieňa. Je to teda postoj adorácie a uznania voči Božej dobrote, ktorý predstavuje jeden z najhlbších a najužších aspektov nášho vzťahu s Bohom.

3. Predovšetkým v spontánnej a veľkodušnej jednoduchosti, s akou sa ctitelia Svätca k nemu utiekajú, vnímajú jeho ducha a počúvajú jeho učenie, nachádzame vznešený príklad učenlivosti a otvorenosti voči nadprirodzenej realite, ktorá sa potvrdzuje a vníma s čírosťou srdca a so sklonmi vlastnými chudobným a pokorným. Na tom naozaj vidieť, ako Boh hovorí a prejavuje sa voči jednoduchým ľuďom.

Zo Spisov svätého Antona

Hľa: Slnko je zdrojom tepla a svetla. Tak ako oni pochádzajú zo svojho zdroja, tak aj svedkovia života a učenia o Kristovi musia plynúť k prospechu ostatných. Nech je teda ich život plný lásky a ich náuka jasná [...].

Boží oheň, ktorý osvetľuje a oživuje, je pre náš svet nesmierne a naliehavo potrebný, pretože svet nepoznal vykúpenie alebo ho odmietol a naďalej preto veľmi trpí. Je chorý, ale nenachádza liečbu na svoje neduhy; je znepokojený, lebo pociťuje márnosť pozemských dobier, ale nedúfa v tie večné; je bezmocný a skľúčený, zatiaľ čo démon ho nemilosrdne zasahuje a ťahá do záhuby, no nemôže sa vymaniť z reťazí, ktoré si sám upevnil.

Pán odporúča vytrvalosť v modlitbe, keď hovorí: „Proste a dostanete.“ Tí, ktorí žijú podľa sveta, žiadajú rýchlo pozemské veci a až nakoniec večné. Mali by však začať z neba, kde je náš poklad a kde by malo byť naše srdce. To by mala byť naša požiadavka [...].

Hľadajte teda a nájdete. „Hľadajte Pána všetci, chudobní zeme, ktorí plníte jeho príkazy; hľadajte spravodlivosť, hľadajte pokoru, aby ste našli útočisko v deň Pánovho hnevu,“ hovorí prorok Sofoniáš. A prorok Amos: „Hľadajte Pána a budete žiť.“

Podnety na zamyslenie

Svätí sú vo svojej autentickej láske „znakom“ cirkvi, „konfederáciou lásky“, ako ju

nazýval svätý Ignác Antiochijský. Predstavujú najpravdivejší príbeh cirkvi, napísaný živými slovami, uskutočnený vo všetkých časoch a miestach, vo všetkých národoch a zo všetkých rás. Tento príbeh zapája aj nás všetkých do tajomného, ale skutočného spoločenstva lásky, ktoré spája zem a nebo. Pretože sú súčasťou všetkých národov a všetkých životných podmienok, starajú sa a modlia sa o spásu celého ľudstva, pretože tvoria tú „rodinu“, ktorá je „od Boha a od Krista milovaným bratom“.

Ďalší dôležitý ukazovateľ, ktorý nám svätí dávajú, je vedomie, že sme súčasťou ľudu,

členovia organizmu naplneného obrovskou a tajomnou životodarnou miazgou, účastní na večnej zmluve a vykupiteľskom diele Krista vo svete.

„Akú hodnotu má život, ak nie je darovaný?“ hovorí jedna z postáv hry „Zvestovanie

Márii“ od Paula Claudela. Myšlienka darovania sa a solidarity je dnes obzvlášť cenená. Ale potrebujeme jasné vedomie, že uskutočnenie daru seba bolo umožnené iba Božou milosťou. Od momentu krstu je každý z nás objektívne začlenený do tohto spoločenstva. Kresťanský život je realizáciou tohto faktu. Jeden z najstarších a najuctievanejších kresťanských textov sa nazýva grécky Didaché. Obsahuje tento jednoduchý, ale poučný výraz: „Hľadajte každý deň tváre svätých a čerpajte útechu z ich slov.“ Je potrebné, aby sme ich poznali, nasledovali a mali ich ako spoločníkov na ceste.

Prosby

Obráťme sa k Bohu v dôvernej modlitbe, aby nás na príhovor svätého Antona, ktorého umiestnil medzi kresťanský ľud ako učiteľa svätého života a kazateľa evanjelia, otcovsky ochraňoval a strážil pred každým zlom.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Pane, Bože lásky, prosíme ťa za naše ľudské srdce: nech je každý náš prejav náklonnosti k súrodencom, deťom, priateľom znakom a zjavením tvojej lásky.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, Bože nádeje, prosíme ťa za kňazov a rehoľníkov: nech svojim životom ukážu, že voľba teba otvára ich náruč voči každému človeku.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, Bože pokoja, prosíme ťa za nás kresťanov: nauč nás, že skutočný pokoj nie je ľahostajnosť a túžba po pokoji, ale je to vášeň pre slobodu a pravdu.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, Bože našich otcov, pomôž nám ukázať svetu, že si vernou láskou blízko každému človeku.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, Bože spásy, daj každému, kto pracuje, istotu, že buduje s tebou nový svet.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Bože dobrý a milosrdný, udeľ nám, svojim deťom, zdravie duše a tela, a na príhovor svätého Antona nás osloboď od zla súčasného sveta a veď nás k večnej spáse. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

V. deň

V prospech utláčaných

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Na strane chudobných

Jedným z najhlbších dôvodov životaschopnosti antoniánskeho kultu je nepochybne zameranie tohto apoštolátu na spoločenské témy, ktorým sa sám Svätec venoval s heroickou oddanosťou. Chamtivosť, zmyselnosť a pýcha sú, žiaľ, prítomné vo všetkých storočiach a generáciách; ale v 13. storočí sa prejavili zvláštnymi a smutnými spôsobmi. Svätý Anton proti nim bojoval veľmi živým a vytrvalým spôsobom. Tieto tri neresti často nazýval "prekliata trojica". Asi o sedemdesiat rokov neskôr sa tie isté neresti ako téma objavili vo vznešenej poézii Danteho Alighieriho, ktorý – podobne ako náš Svätec – prirovnal zločinnú spoločnosť k "divokému lesu" obývanému dravcami chamtivosti, pýchy a zmyselnosti. Svätec z Padovy, ktorý bol urodzený a bohatý pôvodom, ale chudobný pre svoju voľbu školy evanjelia a Františka z Assisi, si vypracoval zvláštnu náklonnosť k pokorným ľuďom. Neustále sa odvolával na evanjelium, keď hlásal spravodlivosť a nabádal na lásku k chudobným, ktorých úprimnou a jemnou nadprirodzenou láskou nazýval "Kristovými chudobnými" a "bratmi chudobného Krista ".

Opisujúc sociálnu činnosť Svätca, autor životopisu "Vita prima o Assidua" (1232) hovorí: „Usporadúval vzťahy, ukončoval spory; vracal slobodu tým, ktorí boli držaní ako väzni; nútil vracať to, čo bolo odňaté úžerou alebo násilím. Došlo to až tak ďaleko, že ľudia dávali do zálohu domy a pozemky, kládli cenu k jeho nohám a na jeho odporúčanie sa to, čo bolo odňaté, vracalo vrátením sumy alebo odpustením dlhu. Dokonca aj zatratené ženy privádzal späť z ich bezbožnosti a známych zlodejov odrádzal od užívania cudzích vecí.“

Najslávnejším príkladom jeho odvahy (živo prifarbeným ľudovou fantáziou) je stretnutie Svätca s Ezzelinom III. da Romano vo Verone (1231). Hoci bol už chorý unavený, vybral sa tam, aby prosil o oslobodenie uväznených guelfov. Nedosiahol od krutého tyrana nič; ale skutočnosť jeho aktivity, hoci s negatívnym výsledkom, nezmenšuje zásluhu a hodnotu obiet, ktoré pravdepodobne urýchlili jeho predčasnú smrť.

Klasickým prejavom chamtivosti je úžera. Svätec, ktorý precestoval veľkú časť Talianska a južného Francúzska, dobre poznal jej rozsah a zlobu. Vo svojich kázaniach vyjadroval všetku horkosť a odpor voči tejto špinavej neresti. Dalo by sa určite povedať, že Anton nebol iba „kladivom na heretikov“, ale aj „kladivom na úžerníkov“ a všetkých vedomých opozít voči spravodlivosti a láske. Veľký teológ Jean de la Rochelle, ktorý zomrel o pár rokov neskôr, v roku 1235, napísal: „V našich časoch sme nepočuli jemnejšieho utešiteľa chudobných, ako bol svätý Anton, ani takého tvrdého odporcu mocných.“

Zo Spisov svätého Antona

Ó kamenné srdce, ktoré sa nepohneš súcitom k blížnemu, ktorý je tiež tvorený z rovnakého tela! Odvážiš sa tvrdiť: ktože je ten náš brat, že sa máme starať o neho? Si ako Nabal, ktorý odmietol dať trochu jedla Dávidovi a jeho mužom, dopustiac sa tým vážneho potupenia: „Ktože je tento Dávid? Azda mám vziať svoj chlieb, svoju vodu a svoje mäso, aby som ich dal mužom, ktorých nepoznám a neviem, odkiaľ sú?“ Ale pamätaj, že – ako sa píše v Písme – Nabalovo srdce za to skamenelo.

Biedny je človek, ktorý si zakrýva hlavu oblakom bohatstva, akoby v tom hľadal útechu. No, keď si zakrýva hlavu tým oblakom, zbavuje sa poznania a spomienky na Boha; lebo dočasné veci bohužiaľ spôsobujú, že na Boha zabúdame. Pyšní a chamtiví ľudia zahadzujú bohatstvo viery v Krista a milosť krstu hľadajúc časné veci. Zhromažďovanie bohatstiev býva spojené s horkosťou, ktorá vedie k trápeniu a bolesti.

Horkosť Kristovho utrpenia lieči slepotu chtivosti. Jedna múdrosť hovorí, že spomienka na Ukrižovaného ukrižuje neresti... Okamžitú rozkoš tela musíš ponoriť do horkosti Kristovej bolesti. Vezmi teda svoje telo, ktoré tak starostlivo kŕmiš, a obetuj ho Bohu.

Podnety na zamyslenie

Láska je putom dokonalosti. Ako svetlo všetko rozjasňuje a dodáva všetkému chuť, tak aj

láska dáva formu všetkým kresťanským cnostiam. V kresťanskej láske sa plne prejavuje presvedčivosť chudoby evanjelia. Pán Ježiš sa stal chudobným, hoci bol bohatý, aby obohatil ľudí svojím životom lásky. Láska je otvorená pre všetkých ľudí, a z tohto dôvodu nemôže byť nikdy oddelená od spravodlivosti a jej poslania pomáhať. Druhý vatikánsky koncil uvádza: „Aby sa nastolil naozaj ľudský spôsob politického života, niet nič lepšie, ako pestovať hlboký zmysel pre spravodlivosť, vzájomnú lásku a pre službu všeobecnému dobru a upevňovať základné presvedčenie o pravej povahe politického spoločenstva, ako aj o poslaní, správnom vykonávaní a vymedzení verejnej moci.“ (GS 73).

Sloboda Ducha Svätého, ktorá je koreňom kresťanskej lásky, robí z lásky viac než len

jeden z mnohých zákonov, čo regulujú naše správanie. Je najvyšším zákonom, ktorý je nad všetkými konkrétnymi normami a zároveň vnútornou silou, ktorá ich oživuje. Je kritériom pre všetky rozhodnutia.

„Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému

človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď k nám prichádza, či už ide o starca opusteného od všetkých alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nespravodlivo pohŕda, či o exulanta, o nemanželské dieťa, nevinne trpiace za hriech, ktorého sa samo nedopustilo, alebo o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám Pánove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili‘“ (GS 27).

Žiť pre druhých, darovať sa, obetovať sa pre ich dobro, znamená „žiť ako Boh“. Ide o

uskutočňovanie toho, čo Ježiš, živý v každom kresťanovi, chce, aby sme robili. Preto máme dnes všetci naliehavú povinnosť „stať sa veľkoryso blížnymi každému človeku“... Nemôžeme veriť, že sme skutočne „Božie deti“, ak sa necítime byť bratmi každého človeka. Táto viera nielenže oživuje našu lásku v jej rozmanitých činnostiach, ale stáva sa mohutnou silou na boj proti akémukoľvek útlaku, neznášanlivosti, nespravodlivosti, násiliu, proti akejkoľvek pýche, nadradenosti, nenávisti, ktoré ešte dnes dominujú vo svete.

Vzývania

Pane a Bože náš, ty si istota, že pozemský život je zahalený tvojou nekonečnou láskou, nech sa pre nás stane záväzkom odovzdávať tú istú lásku, ktorú prijímame, všetkým našim bratom.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Ty chceš, aby boli všetci ľudia spasení. Daj, Pane, aby bol náš život skutočným svedectvom viery v tvoju otcovskú starostlivosť.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pane, Bože človeka, podopieraj svojou láskou tých, ktorých zasiahla choroba a ktorí trpia bolesťou, aby spájali svoj kríž s krížom Krista, tvojho Syna, ktorý vykúpil svet.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Ty, ktorý poznáš časy a chvíle nášho života, daj, aby sme v čase skúšky a bolesti mohli počítať s láskavou podporou tých, ktorí sa o nás starajú, a aby nám nikdy nechýbala útecha slova a sviatostí.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Urob z nás ľudí spravodlivosti a lásky schopných pomáhať si navzájom, aby všetci verili v tvoju lásku a dospeli k plnosti tvojho kráľovstva.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Otče, ty chceš, aby každý pokrstený hľadal predovšetkým tvoje kráľovstvo. Daruj nám silu zriecť sa všetkého, čo by bránilo nášmu neobmedzenému rozhodnutiu pre evanjelium.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Bože, ty si Otcom ľudí. Daj aby nás príklad svätého Antona, ktorý bol chudobný a zároveň obrancom chudobných, povzbudzoval vedených túžbou po pokoji a bratskou láskou bojovať za ľudskú dôstojnosť všetkých našich bratov  a sestier. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

IV. deň

Utrpenie, ktoré vykupuje

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. 

Sláva Otcu.

Potešiteľ v bolesti

Pri slávnom hrobe svätého Antona sa srdcia jeho ctiteľov s dôverou otvárajú, nachádzajú odvahu v nádeji a stretávajú celú Pánovu lásku. Koľké ruky sa kladú na holý kameň, ktorý uzatvára a stráži jeho telo. Davy veriacich vyjadrujú Svätcovi svoje najintímnejšie utrpenia a najskrytejšie úzkosti. Sú to najmä chorí, maličkí, chudobní, ktorí prinášajú svoje modlitby, pretože aj Svätý vo svojom pozemskom živote spoznal chorobu a utrpenie. Anton vstúpil medzi františkánov s vôľou a presvedčením ísť do Maroka, aby tam ohlasoval evanjelium. Chcel zopakovať odvážne gesto prvých piatich františkánskych mučeníkov. Pri ich hrobe v kláštore Santa Croce v Coimbre zotrvával dlho v modlitbe a rozjímaní. Len čo dostal povolenie, vydal sa na cestu do Afriky a dosiahol Maroko. Avšak hneď po príchode pocítil vplyv afrického podnebia, na ktoré nebol zvyknutý. Ešte pred začatím evanjelizácie ho zasiahla vážna choroba. Celé týždne ho trápili vysoké horúčky, ktoré oslabili jeho telo a zbavili ho všetkej energie. Jeho bratia sa oňho starali s láskou, ale krajné vyčerpanie ho urobilo neschopným akejkoľvek činnosti. Anton trpezlivo čakal, kým sa uzdraví, ale choroba ho neopúšťala. Fyzicky zničený, Anton ešte pocítil hlbokú horkosť v duchu. Mohlo by neustávajúce zlo byť „znamením“, že Boh neschvaľoval jeho misijné povolanie? Veľmi skleslý sa nakoniec vybral na spiatočnú cestu. Loď prekvapila zúrivosť náhlej a zvláštnej búrky: dlho sa plavila bezcieľne, až bola odhodená k pobrežiu Sicílie. Anton nikdy viac neuvidel svoju vlasť. V posledných rokoch života bol Svätec postihnutý vodnatieľkou. Išlo o závažnú chorobu, ktorá mu často bránila chodiť, čím mu stále sťažovala službu i bežné úkony každodenného života. Po exhumácii jeho pozostatkov začiatkom roku 1981 sme sa dozvedeli o tom, čo zrejme nevedeli ani jeho súčasníci. Zo skúmania dolných končatín sa zdá, že svätý Anton kvôli svojim bratom veľa a svižne chodieval a tiež dlho zotrvával na kolenách pred Bohom. Dnešní lekári hovoria, že hoci bol mužom robustného vzhľadu, pravdepodobne bol fyzicky vyčerpaný pôstami a sebazapreniami... Z nálezu na druhom stavci, ktorý bol výrazne vybočený oproti ostatným, vieme tiež, že svätý Anton musel trpieť strašnou artrózou.

Zo Spisov svätého Antona

V skutočnosti zlo života cítime tým viac, čím viac zabúdame myslieť na dobro, ktoré po ňom nasleduje, na raj, ktorý nás očakáva... Ten, kto má srdce zakotvené vo večnosti (ktorú nám kríž zasluhuje), nenachádza na svete nič, po čom sa oplatí túžiť a ničoho sa neobáva.

Preto sa správaj takto: „rob toto a budeš žiť“, budeš žiť životom milosti v prítomnosti a životom slávy v budúcnosti. Tam ťa povedie ten, ktorý je osobne životom a slávou, ten, ktorý je požehnaný naveky.

Mnohých priťahuje ku Kristovi viac jeho utrpenie než zvyšok jeho života na zemi. Takto sa napĺňa jeho proroctvo: „Keď budem vyzdvihnutý zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe.“ Práve pre toto zanechal Ježiš svojim nasledovníkom ako dedičstvo svoje utrpenie; to dedičstvo, ktoré mal svätý Pavol, keď hovoril: „Ja na svojom tele nosím Ježišove rany.“

Nasledujme teda Krista, nesúc svoj kríž s radosťou. Pozýva nás, aby sme ho nasledovali: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Kristus, zomierajúc na Kalvárii, bol ako alabastrová nádoba plná balzamu, ktorá pri rozbití naplnila celú zem príjemnou vôňou. Nasledujme ho teda, my, jeho učeníci, nech kresťania bežia za vôňou Ukrižovaného.

Podnety na zamyslenie

Jedného dňa, keď vychádzal z chrámu, videl Ježiš človeka slepého od narodenia. Učeníci sa ho pýtajú: „Majstre, kto zhrešil, on alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?“ (Jn 9,2). Jeho učeníci hľadali vysvetlenie. Vždy je veľmi pohodlné mať vysvetlenie, pretože nás oslobodzuje od akejkoľvek osobnej zodpovednosti. Potom môžem pokojne povedať: „Je to jeho vina... alebo vina jeho rodičov... Ja s tým nemám nič spoločné.“ Nemusíme hľadať len vysvetlenia. Kým ľudia stále trpia, môžeme skutočne niečo urobiť! Ako kresťania musíme konať Božie skutky, skutky lásky. Práve na tomto bode bude spočívať Boží súd vo vzťahu k svetu a k nám samým na konci časov: na našej konkrétnej starostlivosti o ukončenie utrpenia hladných, smädných, tých, ktorí nemajú odev, cudzincov, chorých a väzňov.

Pre filozofa je zlo veľkým problémom. A aj pre Krista a kresťanov je to škandál, výzva, ktorá vyžaduje svedomité a odvážne prevzatie zodpovednosti za jeho prekonanie. Preto Ježiš otvára oči slepému aj počas soboty. On totiž vyhlasuje, že prišiel nielen pre spravodlivých, ale aj pre stratených a chorých, pre hriešnikov. Úlohou každého kresťana je doplniť „to, čo chýba z Kristovho utrpenia, na jeho tele“ (porov. Kol 1, 24). Viera nás učí spájať naše skúšky a utrpenia s Kristovým utrpením: v ňom nadobúdajú nesmiernu vykupiteľskú hodnotu.

Aj naše utrpenie sa môže stať krížom, na ktorom sa Boží Syn daruje ako „nový život“. Hodnotu našej bolesti a bolesti sveta môžeme nájsť iba v Kristovi a v jeho diele spásy, spolupracujúc na budovaní spoločenstva medzi ľuďmi, a teda na budovaní cirkvi.

Prosby

Otče, vzdávame ti vďaku za lásku, ktorú si nám ukázal v utrpení, smrti a vzkriesení svojho Syna, a prosíme ťa, pomôž nám trpieť spolu s ním, aby sme s ním boli aj oslávení.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Prosíme ťa za chudobných, posledných, opustených, chorých. Daj, aby sme v ich tvárach videli tvár Krista.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Otče milosrdenstva, poteš zarmútených, odpusť hriešnikom, uzdrav chorých, aby sme uznali prítomnosť tvojho kráľovstva na zemi.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Za tých, ktorí trpia na tele i na duchu, aby im útecha viery pomohla ponúknuť Bohu ich pozemskú situáciu ako záruku večnej spásy.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Za chorých a starších: aby naša láska nadobudla konkrétnu formu starostlivosti a zdieľania ich slabostí.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Daj, ó Pane, aby sme s radosťou obetovali naše sebazaprenia za spasenie ľudí a verili v apoštolskú hodnotu každého utrpenia prežitého s láskou.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Bože, náš Otče, pomôž nám žiť podľa učenia svätého Antona a napodobňovať jeho príklad, lebo on obetoval svoj život pre šírenie veľkej a spásonosnej pravdy kríža. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

III. deň

Evanjelizátor chudobných

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Je svätý, pretože miluje

Svätý Anton je svätý, ktorý miluje, je svätý, pretože miluje. Milujúc nadovšetko Boha, cíti tiež potrebu v mene Božom hlboko milovať človeka. Bola to láska k ľuďom, ktorá ho viedla k opusteniu augustiniánskeho kláštora a k vstupu medzi menších bratov: zatúžil vykročiť na cestu evanjelia, stať sa jeho putujúcim ohlasovateľom a svedkom. V posledných desiatich rokoch krátkeho, ale intenzívneho života, sa kázanie stalo jeho hlavnou činnosťou. Podobne ako Ježiš a apoštoli, mal pred sebou pole apoštolskej činnosti, ktoré nemalo hraníc. Liturgia aplikuje na neho úryvok z Prvého listu Korinťanom (9,16-17.19), v ktorom svätý Pavol vysvetľuje dôvody svojej apoštolskej činnosti: „Ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal. Ak to robím z vlastnej vôle, mám nárok na odmenu, ale ak nie z vlastnej vôle, je to služba, ktorá mi je zverená. (...) Stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal." Kazateľská činnosť svätého Antona nie je viazaná na nejaké konkrétne miesto: od Portugalska po Maroko, od Emilia-Romagna po veľkú časť severného Talianska, do južného Francúzska a potom znova do Talianska. Intenzívna apoštolská činnosť v štýle františkánskeho putovania.

Svätec tvrdí, že kazateľ je ten, kto zaujíma miesto a vykonáva funkciu „nôh“ mystického tela Kristovho: je nohami, ktoré nesú samotného Krista po celom svete. Treba povedať, že tento obraz nôh nebol pre neho len jednoduchou rétorickou figúrou, ale výrazom niečoho, čo úprimne a intenzívne prežíval. Prvé biografie ho často opisujú v pohybe, zaneprázdneného akousi trvalou misiou: „Prechádzal mestami a hradmi, dedinami a krajinami a všade rozsieval semienka života v hojnosti najhorlivejšej lásky.“

Jeho cieľovou skupinou sú v súlade s evanjeliom chudobní ľudia, ktorých miluje, evanjelizuje, pozdvihuje... Chudobní vtedajšej doby boli opustení všetkými; nikdy nemali dostatok chleba a najmä, nemali nádej pre svoju budúcnosť; chudobní nevzdelaní a poverčiví ľudia sa ľahko stávali obeťami heréz. Týmto chudobným dal svätý Anton evanjelium Pána, aby obnovil ich dôstojnosť, a potom ich naučil solidarite a bratskej láske ako novej forme kresťanského života.

Aj chudobní z mesta Padova osobitne pocítili jeho lásku. Anton sa zasadzoval u mestských úradníkov, aby sa zmiernilo zaobchádzanie s insolventnými dlžníkmi, ktorí upadali do biedy. Tieto prípady boli veľmi časté vzhľadom na smutné podmienky vtedajšej doby. Mestský sudca tej doby, Stefano Badoer, zaviedol v tejto záležitosti nové ustanovenie a nechal doň zapísať slová: „Z iniciatívy ctihodného brata Antona z Rádu menších bratov...“

Zo Spisov svätého Antona

Len chudobní a pokorní prijímajú Kristovo posolstvo. Dnes sú smädní po slove života a múdrosti spásy chudobní, jednoduchí, nevzdelaní ľudia z polí a staré ženy; nie svetskí ľudia, ktorí sú plní slov a sú omámení pozemskou múdrosťou.

Kristus je pravda: v Kristovi žiarila chudoba, poslušnosť, pokora. Kto sa pohoršuje nad týmito čnosťami, pohoršuje sa nad Kristom. Praví chudobní sa nepohoršujú, pretože len oni sa živia pravdou evanjelia a sú Pánovým ľudom, ovce, ktoré on vedie na pašu.

Chudobní v duchu sú ľudom Božím. Sú odpútaní od pozemských vecí, žijú vo výškach chudoby, kontemplujú Božieho Syna v tajomstvách jeho života a v sláve neba. Týchto Pán utešuje, zbavených majetku ich teší svojimi darmi. A keď sa zrúti stavba svetských mocností, Pán v nich ihneď zriadi dom svojej radosti. Premieňa osamelosť chudoby na rozkoš intímnej blízkosti.

Svetskí ľudia, ktorí majú vieru len v slová a svoju nádej vkladajú do seba a svojich vecí, a spoliehajú sa len na človeka, tí sú plní pozemských vecí a zapáchajú svetom. Človek, ktorý nevonia nebom, ale zemou, žije v odpade chamtivosti a žiadostivosti. Podobá sa oslom, ktorých v minulosti pripútavali k mlynu. Zakrývali im oči a bili ich palicou, aby ťahali ťažký kameň. Tak aj svetský človek, oslepený rozumom a intelektom, je nútený svojimi túžbami ťahať ťarchu márnosti tohto života.

Myšlienky na zamyslenie

Chudobní, ktorých Ježiš stretáva a miluje, sú unavené zástupy, ľudia znechutení a bez

vodcu; on ich sýti chlebom a Božím slovom. Sú to všetci tí, ktorých ľudia zvyčajne vylučujú na okraj: slepý, ktorý prosí na okraji cesty; malomocní, ktorých zákon vyhnal na púšť; žena, ktorá roky trpí a je nútená k ponižujúcej izolácii... Ježiš ich všetkých prijíma s láskou. Náruč otvára predovšetkým kajúcim hriešnikom, a ohlasuje im Božie odpustenie; vracia tiež slobodu a dôstojnosť ľudom posadnutým démonickými silami. Všetkým týmto chudobným Ježiš zaručuje, že Božie kráľovstvo je tu pre nich a nie preto, že by Boh jednoducho vyberal nejakú kategóriu ľudí, ale preto, že sú ochotnejší prijať jeho slovo plné života a spásy. Nasledovanie Krista teda znamená prijímať, milovať a starať sa o chudobných, ktorých stretávame na našej ceste.

Druhý vatikánsky koncil sa zameral na „cirkev chudobných“ a „chudobnú cirkev“, a na

rozhodnutia, ktoré takáto cirkev musí robiť v súčasnom svete. Chudoba cirkvi, chudoba každého kresťana. Je nevyhnuté, aby sa každý z nás zamyslel nad svojím správaním vo využívaní ekonomických prostriedkov, pričom, samozrejme, zohľadňuje osobné potreby, potreby rodiny v každodennom živote a zároveň aj potreby ostatných. Chudoba znamená nevkladať svoju nádej v majetok, ktorý, aj keď je nevyhnutný pre život, by mal byť prostriedkom na realizáciu vyšších hodnôt, dôstojných pre človeka; nemali by sme považovať blahobyt za najvyšší cieľ existencie. Duch chudoby vedie kresťana k životným voľbám, ktoré ho približujú k chudobnejším bratom a robia ho im podobným v solidarite, ktorá je svedectvom evanjeliového bratstva. V blízkosti chudobných cíti kresťan povinnosť prorocky odsudzovať nespravodlivosť v spoločnosti, ktorá umožňuje privilegovaným menšinám zneužívanie moci a napriek veľkému množstvu ekonomických a kultúrnych statkov bráni mnohým svojim členom v dosiahnutí podmienok nevyhnutných pre dôstojnú ľudskú existenciu.

Cesty lásky sú početné a rozličné, a každý z nás môže objaviť tú svoju, počnúc životnými

situáciami a ľuďmi, ktorých nám Boh dáva stretávať. Tam, kde to najmenej očakávaš, Boh prejavuje svoju prítomnosť a vyžaduje tvoju lásku. V tvári chudobného je predovšetkým jeho tvár, pretože Pán povedal: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Súd o láske začína hneď teraz. Od toho závisí tvoje šťastie.

Prosby

Pane všetkého, čo existuje. Chceme sa stať hlasom každého stvorenia, aby sme ti predniesli modlitbu celého sveta. Nech nás v tomto vzývaní sprevádza zásluhami a príhovorom svätý Anton.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Aby kresťanské spoločenstvo prijalo v utrpení a vylúčení vtlačenom do tváre chudobných tvár Krista, ktorý bol odmietnutý ľuďmi.

R: Vypočuj nás, Pane.

– Aby sme vedeli rozpoznať v chudobných, posledných a zabudnutých ľuďoch hmatateľný znak tvojej prítomnosti vo svete.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby sme naším životom, odpútaným od pozemských statkov a zameraným na večné hodnoty, vedeli účinne ohlasovať príchod tvojho kráľovstva.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby cirkev vo svojom úsilí a službe dôverovala iba moci tvojho slova a istote tvojej vernosti.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Aby nás príklad svätého Antona, chudobného obhajcu chudobných, povzbudzoval k vykonávaniu konkrétnych dobrých skutkov voči ľuďom v núdzi.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Otče, ty nás vždy miluješ ako prvý a pomáhaš nám v našich potrebách; daj, aby podľa príkladu svätého Antona bola aj naša prítomnosť vo svete nádejou pre ľudí zanedbávaných a zabudnutých ostatnými. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

II. deň

Kazateľ evanjelia

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Vtelené evanjelium

Tvár svätého Antona je tvárou známou a vždy novou: je to kazateľ a svedok evanjelia, znamenie Krista a jeho prítomnosti pre spásu sveta. Toto je dar, špecifická charizma svätého Antona! Tento svätec bol veľkým kazateľom Božieho slova a jeho neustále, neúnavné úsilie bolo nielen ohlasovaním, ale najmä aplikáciou slova na život ľudí. Boh potvrdil toto slovo mnohými zázrakmi, akoby na ukážku, že jeho kázanie bolo vernou ozvenou jediného slova spásy, takmer pokračovaním slova evanjelia. Pápež Ján Pavol II., vo svojom príhovore pri príležitosti púte do Baziliky svätého Antona (1982) opísal jeho postavu takto: „Ľudia prichádzajú zo všetkých strán a zhromažďujú sa okolo svätého Antona, priťahovaní neodolateľným pôvabom. Aký je dôvod? Štúdium jeho života nás presviedča, že tento dôvod treba hľadať v absolútnej vernosti, s akou hlásal evanjelium, a v odvážnej súdržnosti, s akou sa snažil stelesniť jeho učenie.“ Svätý Anton vedel aplikovať evanjelium na život. Venoval sa službe kázania s vášňou a láskou, aby sa život ľudí jeho doby mohol otvoriť prijatiu svetla a milosti evanjelia. Priniesol tak ľuďom svojej doby evanjelium: to evanjelium, ktoré je, samozrejme, evanjeliom všetkých, ale ktoré patrí najmä pokorným a chudobným. Priniesol „živé“ evanjelium, pretože evanjelium je živé slovo Kristovo, ale ešte viac živé je, pretože ho dosvedčil svojím evanjeliovým životom a ohlasoval svojou horlivou láskou. Ak chceme byť autentickými kresťanmi, musíme ctiť a žiť s istotou a vernosťou evanjelium: jediné slovo, ktoré zachraňuje. Ale musíme byť aj pokorní a verní hľadači pravdy, aby sme pomáhali ľuďom otvárať na evanjelium ich srdcia. Dnes má svet mimoriadnu potrebu verných hľadačov pravdy, pokorných služobníkov pravdy, ktorí sú otvorení svetlu evanjelia.

Kristus je evanjelium spásy. Kristus, Slovo Božie, sa stal človekom a je múdrosťou Božou, ktorá dáva život. Práve preto je poznanie Božieho slova prvou povinnosťou každého kresťana. Je to lampa, ktorú nám odovzdala matka cirkev v deň nášho krstu. Počúvať, prijať a praktizovať toto slovo, to nás robí Božími deťmi a bratmi Pána Ježiša: toto nám prikazuje cirkev!

Zo Spisov svätého Antona

Je veľkým znakom predurčenia, ak ochotne počúvame Božie slovo. Vyhnanec, ktorý hľadá a s potešením počúva správy zo svojej krajiny, prejavuje lásku voči svojej zemi. Rovnako sa dá povedať, že ten, kto má srdce obrátené k nebu, je kresťan, ktorý s radosťou počúva tých, čo hovoria o nebeskej vlasti.

Dnes sú to chudobní, jednoduchí a pokorní, ktorí sú smädní po slove života a po vode múdrosti. Naopak, svetskí ľudia opojení zlatým kalichom neresti, mudrlanti a radcovia mocných, tí si, verte mi, nedajú oznamovať Božie posolstvo.

Oprávnene sa kázeň môže nazývať hudbou. Hudba je takej povahy, že ak nájde dušu v smútku, urobí ju ešte smutnejšou, a ak ju nájde veselú, urobí ju veselšou. Podobne, ak kázanie zahryzne do neresti, znepokojuje a rozrušuje zlých, pridáva im nové smútky k tým, ktoré stále nespokojní hriešnici už v sebe majú; naopak, robí radostnejšími spravodlivých, ktorí počúvajú v pokoji svedomia a v úteche ducha.

Kristus hovorí: „Ja som Pravda.“ Kto káže pravdu, potvrdzuje Krista; kto mlčí o pravde, popiera Krista. Ale pravda vyvoláva nenávisť; a preto sú aj takí, ktorí, aby nedošli k nenávisti niektorých, radšej mlčia.

Podnety na zamyslenie

Evanjelium je sám Ježiš. Toto je charakteristické tvrdenie svätého Marka: Ježiš je svojím

životom a svojím umučením vlastne evanjeliom. Ježiš ako Boží Syn. Veriť evanjeliu znamená veriť v Ježiša; obrátiť sa znamená vstúpiť do spásy, ktorou je samotný Ježiš. Bez pochýb, evanjelium je posolstvo Ježiša, hlboký zmysel tej správy, ktorú prináša svetu z vôle Otca. Ježiš je Božím poslom, ktorý nielen prináša dobrú správu, ale ju aj žije a dosvedčuje až po vylievanie svojej krvi. Dal svoj život za človeka! Z posla sa Ježiš stáva posolstvom; evanjelista sa stáva evanjeliom. Preto sú jeho slová, rovnako ako jeho skutky, posolstvom. Pozvanie veriť evanjeliu je teda výzvou zaujať postoj nielen k slovám a skutkom Ježiša, ale k nemu samotnému, považovať ho za zjavenie Boha vo svete a vidieť v jeho činoch prísľub budúcej slávy.

Naša existencia sa dnes stala obzvlášť ťažkou a zložitou. Je skutočne veľa dôvodov na

neistotu, ba až na nedôveru, ktoré nás ovládajú... Niekedy sme dokonca v pokušení uzavrieť sa do seba, aby sme nemysleli na nič a na nikoho. Ak chceme byť autentickými kresťanmi, musíme žiť s celistvosťou a vernosťou voči evanjeliu: to je jediné slovo, ktoré zachraňuje. Ale musíme byť aj pokorní a verní hľadači pravdy, aby sme pomohli ľuďom otvoriť ich srdce pre evanjelium. Svätý Anton žil a pôsobil vo veľmi ťažkej dobe, ktorá sa v mnohých ohľadoch podobala tej našej. Kdekoľvek prišiel, tam nielen kázal, ale prinášal aj pokoj, zmierenie, a lásku šíriac ju hojne do svedomia, rodín a do spoločnosti. Toto mohol robiť, pretože žil hlboko v Božej láske a verne svedčil o Kristovom evanjeliu.

Na základe evanjelia sa svätý Anton formoval a dozrieval vo vlastnej skúsenosti kresťana,

rehoľníka, kňaza. Svätý Anton mal rozsiahle a hlboké znalosti o evanjeliu, takže bol jeho pravý a neúnavný kazateľ. Jeho poznanie nebolo len znalosťou učenca, ale bolo to pozorné a láskyplné poznanie toho, kto objavil tajomné a zároveň svetlé dimenzie evanjelia, a urobil z neho znak svojho života a svojho úradu.

Prosby

Večný a milosrdný Bože, predkladáme ti našu modlitbu. Aj my ťa žiadame o tvoje milosrdenstvo v mene Ježiša Krista a na príhovor svätého Antona, nášho brata.

Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Za cirkev, ktorá má zvestovať svetu evanjelium o kráľovstve a svedčiť o ňom svetlom lásky, aby bola čoraz živšou a účinnejšou realitou medzi ľuďmi.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Pomôž nám rozpoznať ťa, Otče milosrdenstva, v tvári každého človeka stvoreného na tvoj obraz a podobu, aby sme sa o neho viac starali a rešpektovali ho.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Urob nás dostupnými pre tvoje plány a tvoju vôľu v presvedčení, že iba v tebe nájdeme dokonalé naplnenie.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Daj, aby teológovia, katechéti a všetci, ktorí majú úlohu šíriť Božie slovo, žiarili svetlom pravdy viac životom než učením.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Posilni nás svojou prítomnosťou a darom Ducha, aby sme sa všade stali tvojimi svedkami. R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Otče, ty si ustanovil svätého Antona za kazateľa a svedka evanjelia; nech nám pomáha čestne sa konfrontovať s tvojím slovom, aby sme boli jeho znamením a naplnením medzi našimi bratmi. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.

I. deň

Svätý medzi nami

Úvod

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Sláva Otcu.

Svätý medzi ľuďmi

Svätý Anton je svätý medzi nami ľuďmi. Možno práve tento pojem najlepšie vystihuje postavu a dielo Svätca z Padovy. Už uplynuli stáročia od jeho smrti, a napriek tomu stále priťahuje ľudí z každej spoločenskej vrstvy a oživuje živú formu ľudovej zbožnosti. Oddanosť celých generácii voči Antonovi je fakt, ktorý prekračuje naše racionálne chápanie. Súčasníci nám predstavujú kazateľské pôsobenie sv. Antona ako mimoriadnu udalosť. V jeho spisoch vidíme odraz hlbokého evanjeliového učenia, ktoré nadchýnalo ohromné zástupy obklopujúce jeho kazateľnicu. Aj dnes pokračuje Anton vo svojom učení a cirkvou bol uznaný za „Evanjeliového učiteľa“. Ale Anton bol predovšetkým dobyvateľ duší. Preto sa ani dnes neuspokojuje s tým, že ich vytrhne zo skazenosti a zla, ale chce ich aj viesť k odvážnemu a intenzívnemu kresťanskému životu prostredníctvom dôkladnejšieho poznania zjavených právd, najmä pokánia a eucharistie. Práve preto patrí stále medzi najúčinnejších duchovných vodcov kresťanského ľudu. Cez evanjelium, a často aj odpovedaním na časné potreby, vedie duše ku Kristovi a pomáha im vytrvale a štedro zotrvávať v milosti a láske. Je to tajomstvo zvláštnej priazne, božského plánu Božej lásky k tomuto pokornému Svätcovi a neúnavnému apoštolovi: ide o tajomstvo milosti, ktorú dokážeme len s nesmiernou vďačnosťou obdivovať. Dá sa povedať, že svätý Anton je skutočne svedkom prozreteľnosti, Božím poslom, ktorý sa stretáva s potrebami a požiadavkami nášho života: od tých najväčších – ako je viera a obrátenie – po tie najmenšie, ako sú materiálne milosti. Toto je najdôležitejší aspekt našej oddanosti Svätcovi: skrze Antona znovu objavujeme Krista. Preto Anton nie je iba svätec, na ktorého sa možno obrátiť, ale predovšetkým príklad k napodobňovaniu, nasledovaniu... Jeho život, či už v dimenzii kontemplácie, alebo v apoštolskej činnosti, bol vždy úplne nasmerovaný k Bohu; bol vždy vášnivým hľadaním Božej vôle a priľnutím k nej v horlivej odovzdanosti.

Zo Spisov svätého Antona

Jedna jediná svätá duša má so svojou modlitbou väčšiu hodnotu než nespočetní hriešnici so zbraňami v rukách: modlitba svätého preniká nebesia.

Cnosť svätých je podobná olovenému závažiu, ktoré murári používajú na kontrolu kolmosti steny. Každá verná duša sa musí porovnávať s príkladom ich života. Takže vždy, keď sa slávia sviatky svätých, ako keby bolo použité olovo na život hriešnikov. Práve preto uctievame ich sviatky, aby sme prijali ich pravidlá života... A ak milujúc svet a jeho slávu, kŕmiac telo v rozkošiach, hromadiac peniaze, sa nestaráme o napodobňovanie života svätých, ich svätosť svedčí o tom, že sme hodní odsúdenia.

Svätí sú pre temný svet ako hviezdy, ktoré žiaria na nebi. Ich narodenie je pre radosť mnohých, je to spoločné dobro; ich prítomnosť je pre užitočnosť všetkých.

Kristus drží svätých pod pečaťou svojej prozreteľnosti, aby sa neukazovali, keď chcú sami, ale aby boli pripravení na hodinu, ktorú im určil. A keď v srdci začujú znieť jeho príkaz, vyjdú zo skrytosti kontemplatívneho života do činností, ktoré si vyžaduje potreba.

Námety na zamyslenie

Piata kapitola dogmatickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o cirkvi nás všetkých vyzýva, aby sme boli svätí; žiada, aby sme — biskupi, kňazi, rehoľníci, laici žijúci vo svete — „pripravili Pánovi dobre disponovaný ľud“. Je to prvýkrát, čo koncilový dokument predstavuje svätosť tak jasne ako podstatu samotnej cirkvi, a teda jej zmysel a povinnosť byť svätým pre každého z nás. „Všetci veriaci akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky: z tejto svätosti pochádza v pozemskej spoločnosti ľudskejší spôsob života“ (LG 40).

Svätosť teda nie je výsadou niekoľkých, ale je možnosťou a záväzkom všetkých. Toto je veľký cieľ, ku ktorému sme všetci povolaní: otvárať sa Bohu, smerovať k nemu s pokorou, dôverou a láskou, žiť v súlade so záväzkom našej viery a vo vernosti k nemu. Na dosiahnutie tohto cieľa je jedinou veľkou cestou Kristus Ježiš. Kráčať za ním, stať sa jeho učeníkmi... Iní bratia nás na tejto ceste predchádzali: svätí, ktorí nám zanechali mnohé obdivuhodné príklady, ako obetovať a darovať svoj život v evanjeliovej láske. Každý svätý je kúskom evanjelia vteleným do ľudskej histórie, aby bol pre nás oporou a útechou.

Svätý Peter píše vo svojom prvom liste (1,15): „Ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní.“ Iba Boh je svätý a iba On je prameňom svätosti. Kresťanský koncept svätosti zahŕňa základný vzťah s Bohom. Nikto nie je svätý svojou vlastnou snahou: svätosť je predovšetkým dar Božej lásky, potom je aj vernou odpoveďou človeka na Božiu iniciatívu. Iniciatívu svätosti prevzal Boh. Je to jeho dar zadarmo. Naša úloha spočíva v tom, aby sme sa aktívne sprístupnili. Svätosť spočíva z našej strany v udržiavaní spojenia s Bohom, v tom, že sa nevzdávame ľahostajnosti a priemernosti, v tom, že chceme oduševniť každý všedný deň a stať sa znakom nádeje. Tajomstvom, z ktorého priamo čerpáme svätosť, je tajomstvo Krista, vteleného Slova, vzoru človeka svätej dokonalosti. Následne nás naše povolanie k svätosti stavia na cestu stretnutia s Kristom, aby sme milovali, ako miloval on. Svätý Anton to veľkodušne vykonával počas krátkeho úseku svojho veľmi intenzívneho života. Kráčal cestou nasledovania Krista, formovania sa podľa Krista. Túžil po dokonalosti lásky v nádhernom raste od prvých rokov až po posledné chvíle svojho života, keď kňazovi, ktorý sa chystal poskytnúť mu pomazanie chorých, mohol povedať tichým, ale úprimným tónom: „Brat môj, toto pomazanie už mám v sebe.“ Takto sa svätý Anton stáva pre nás všetkých svetlom na ceste života a referenčným bodom v napĺňaní našej podobnosti s Kristom.

Prosby

Otče, uznávame tvoju lásku a tvoju veľkosť, lebo ty si dobrotou, radosťou, nádejou a istotou človeka. Podľa príkladu svätého Antona, ktorý zo svojho života urobil neustále hľadanie teba, sa aj my zverujeme tvojej vôli s istotou, že len ty dávaš zmysel našej existencii.

 Volajme: Vypočuj nás, Pane.

– Otče, odhaľ sa tým, ktorí ťa ešte nepoznajú a daj, aby každý človek mohol okúsiť Slovo a priateľstvo s Kristom, tvojím Synom.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Za zblúdené zástupy utečencov, odmietnutých migrantov, opustených starcov: nech Božia prozreteľnosť pomôže každému z nich a nech nás všetkých kresťanov pohne k solidarite.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Zapáľ v našich srdciach horúcu túžbu po tebe, Pane, a tvoj Duch nech spojí všetkých v jednote viery a lásky.

R. Vypočuj nás, Pane.

– Ty chceš, aby boli všetci ľudia spasení. Urob, Otče, aby celý náš život bol jasným svedectvom viery v Krista, nášho brata a Pána.

R. Vypočuj nás, Pane.

Otče náš.

Dobrorečíme ti, Bože, za tvojho služobníka Antona, ktorého si ustanovil za svedka tvojej lásky a apoštola evanjelia: dopraj nám tešiť sa z jeho príhovoru a kráčať vo svätosti života. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Dobrorečme Pánovi.

Bohu vďaka.