Eustach
ŠUJANSKÝ
Aj veľkí ľudia môžu milovať to,
čo je v očiach sveta malé a skromné...
Juraj Eustach Šujanský je jedným minoritských kňazov, ktorí v noci z 5. na 6. októbra roku 1849 poskytli poslednú útechu trinástim mučeníkom z Aradu. Jeho zápisky sú najdôležitejším literárnym svedectvom o osudných chvíľach, ktoré si občania v Maďarsku 6. októbra pripomínajú vždy štátnym smútkom.
Spolu s ďalšími rehoľníkmi aradského kláštora trpel páter Eustach v neskoršom období perzekúcie a šikanovanie štátnych úradov. Za neochotu prezradiť spovedné tajomstvo zaplatili niektorí z nich aj životom. Páter Eustach našiel vtedy útočisko a ochranu v tichu brehovskej samoty. Toto miesto si veľmi obľúbil. Na sklonku života sa rozhodol vrátiť sem, aby tu až do posledných chvíľ slúžil veriacim s láskou, na ktorú sa dodnes nezabudlo.
Juraj Šujanský sa narodil 18. apríla roku 1811 v mestečku Gyöngyös v Hevešskej stolici. Mal dvojičku Annu. Jeho otec sa volal Matej a matka Mária rod. Hrányi. Rodina Šujanských pochádzala z trenčianskej stolice a od 17. storočia sa pýšila šľachtickým titulom. V mestečku Gyöngyös sa zaoberali priemyslom. Tam sa mladý Juraj v období dospievania zoznámil s rehoľníkmi minoritského rádu.
Strednú školu absolvoval v Gyöngyösi a v Jágri, kde dňa 9. novembra 1828 vstúpil do rehole minoritov. Večné sľuby zložil 19. apríla roku 1831. V tento deň prijal aj rehoľné meno Eustach a bol zapísaný ako člen rodiny brehovského konventu. Po skončení seminárnych štúdií ho 29. marca 1834 jágerský arcibiskup Ladislav Pyrker vysvätil na kňaza.
Nasledujúcich 9 rokov vyučoval páter Eustach mládež na gymnáziách v Nagybányi, Lugosi a Kante. Z čias jeho pôsobenia v Kante sa zachovali správy o excelentných kazateľských úspechoch mladého rehoľníka. Vďaka múdrosti, výrečnosti a príjemnosti prejavu, akým vynikal, chodili jeho kázne s obľubou počúvať aj veriaci iných vierovyznaní. Páter Eustach bol obľúbeným spoločníkom v kruhoch rehoľníkov i vo verejnom priestore. Z Kantu bol v roku 1848 preložený do Aradu. Aj tam sa úspešne venoval školskej mládeži.
Večer 5. októbra roku 1849 ho predstavený domu vyslal spolu s ďalšími kňazmi konventu (Pleven Balazs, Bruno Winkler, Alexander Bardócz) poskytnúť poslednú útechu generálom známym dnes v maďarských dejinách ako "aradskí mučeníci". Boli to dôstojníci odsúdení na smrť za účasť na protihabsburskej revolúcii. Niektorí z nich neboli katolíci. Počas ťažkých chvíľ ich poslednej noci prijal však páter Eustach do katolíckej cirkvi generála Damjanicsa. Na druhý deň, 6. októbra, boli všetci odsúdenci popravení. Duchovní ich sprevádzali až do posledných chvíľ. Páter Eustach v kláštornej kronike tieto smutné udalosti podrobne popísal a zanechal nám cenné literárne svedectvo o osudových chvíľach maďarských národných hrdinov.
V nasledujúcich rokoch slúžil otec Eustach intenzívnejšie v štruktúrach rehoľnej provincie. Od roku 1851 vykonával úrad sekretára provincie. Na ďalšej provinciálnej kapitule v roku 1854 bol vymenovaný za jej večného definítora, čiže doživotného člena provinciálnej rady.
Nad jeho životom však visel Damoklov meč. Po poprave generálov vyžadovali totiž rakúski štátni úradníci od kňazov informácie podliehajúce spovednému tajomstvu. Tí nechceli v tejto záležitosti spolupracovať, preto museli čeliť psychickému a fyzickému násiliu. Dňa 10. mája roku 1854 bol uväznený páter Bruno Winkler. O niekoľko mesiacov na to, 21. septembra, bol zatknutý aj gvardián aradského kláštora, páter Libor Kostka. Ten sa vo väzení psychicky zrútil a spáchal samovraždu. Polícia odviedla do vyšetrovacej väzby aj pátra Aurela Eperješiho, pátra Kelemena Zeťka a pátra Tomáša Csüdöra. Posledný z nich v zajatí zomrel. Otec Eustach utiekol pred prenasledovaním do Brehova, aby tam našiel bezpečie v úplnom odlúčení od sveta. Ochotne ho tu prijal gvardián Ambróz Kelemen. Otec Eustach mal údajne svoju skrýšu v pivnici, v miestnosti bez okien. O jeho prítomnosti v dome nevedeli vraj ani pútnici ani miestni veriaci.
Hoci legendy hovoria o mnohých rokoch, ktoré strávil v Brehove zamurovaný v pivničnej cele, v skutočnosti šlo pravdepodobne len o kratší dočasný pobyt trvajúci niekoľko týždňov, maximálne mesiacov. V rokoch 1855 - 1856 už totiž aktívne pôsobil v Arade, kde sa zaslúžil o obnovenie mariánskych kongregácií (Sodalis mariana). Tie boli zrušené koncom 18. storočia cisárom Jozefom II.
V rokoch 1856 - 1858 zastával Eustach Šujanský úlohu riaditeľa gymnázia v Arade. Následne (1858 - 1859) slúžil ako farár v Kante a napokon (1859 - 1865) ešte spravoval farnosti v Nagyneyed a v Nyíregyháze.
Do Aradu sa vrátil v roku 1864. Jeden rok tu opäť pôsobil ako riaditeľ gymnázia. Do roku 1867 zastával aj úrad gvardiána kláštora.
Koncom roku 1867 sa otec Eustach cítil telesne zoslabnutý. Požiadal predstavených, aby mu dovolili utiahnuť sa do jeho rodného kláštora v Brehove. Vyhoveli mu a od roku 1868 tu plnil úlohu gvardiána. I tu sa prejavil ako skúsený a obľúbený pedagóg. Kronika konventu vraví, že na posvätnej brehovskej samote viedol dospievajúce deti ku zbožnosti a k bázni pred Pánom. Milovaný Brehov musel však opustiť. Po troch rokoch bol povolaný do mestečka Nyírbátor, kde ešte v jednom trojročnom období zastával úrad gvardiána a farára.
Pre akútne bolesti očí a uší sa páter Eustach dňa 7. septembra 1874 definitívne vzdal všetkých svojich funkcií a opätovne sa vrátil do Brehova. Dlho sa však netešil zo zaslúženého odpočinku. Čoskoro sa u neho prejavilo vážne ochorenie pečene. Dňa 7. decembra 1875 o pol ôsmej hodine ráno v kruhu modliacich sa bratov a zaopatrený sviatosťami umierajúcich odovzdal dušu Stvoriteľovi v 65. roku svojho života, v 44. roku od zloženia rehoľných sľubov a v 42. roku kňazstva. Dňa 9. decembra 1875 bol o 11.00 hod. na základe jeho výslovnej žiadosti pochovaný pri kríži pred brehovským kláštorným kostolom, kde sa pri jeho hrobe dodnes schádzajú vďační veriaci i mnohí ľudia, ktorí si na toto symbolické miesto prichádzajú uctiť životnú obetu generálov z Aradu.