História
Príchod minoritov do tohto kraja súvisí s postupom protestantskej reformácie. V období 16. storočia sa štruktúry katolíckej cirkvi v Uhorsku oslabili natoľko, že po vzniku rímskej misijnej kongregácie Propaganda Fide v roku 1622 bolo Uhorsko spolu so Sedmohradskom oficiálne vyhlásené za misijné územie. Cieľom nového pápežského úradu bolo šírenie katolíckej viery na nekresťanských územiach a na územiach, ktoré odpadli od katolíckej cirkvi. Svätá stolica vysielala na misijné územia tzv. apoštolských misionárov. Do nášho kráľovstva prišli prví v roku 1623. Katolíckych kňazov tu bolo veľmi málo a ich pôsobenie sa spájalo s veľkými ťažkosťami a permanentnou hrozbou zabitia. Obyvateľstvo bolo národnostne rôznorodé a pre talianskych rehoľníkov bola veľkou prekážkou neznalosť našich jazykov. Svätá stolica nevedela nájsť dostatok dobrovoľníkov pre túto misiu. Udeľovala preto misionárom rozsiahle právomoci a privilégia.
Počas pobytu na misijnom území mohli apoštolskí misionári vykonávať farskú pastoráciu a vysluhovať všetky sviatosti (okrem kňazstva a birmovania) všade tam, kde nebolo katolíckeho farára. Mávali jurisdikciu udeliť rozhrešenie od cenzúr rezervovaných biskupom, aj od niektorých cirkevných trestov vyhradených samotnej Apoštolskej stolici. Týmto misionárom bolo dovolené vlastniť i študovať zakázané knihy. Mohli slúžiť každodenne dve omše na akomkoľvek slušnom mieste, aj mimo kostola, pričom ich prenosné oltáriky mali štatút privilegovaných oltárov. Pri vážnych okolnostiach mali právo dišpenzovať od všetkých rehoľných sľubov, aj od rôznych iregularít. Mohli v niektorých okolnostiach udeľovať plnomocné odpustky. Pri zanášaní eucharistie chorým a umierajúcim mohli niesť sv. prijímanie tajne, v prestrojení, bez liturgických rúch, sviečok a zvončeka. V niektorých okolnostiach im Kongregácia dovoľovala nosiť svetský odev miesto rehoľného, dokonca ich dišpenzovala od modlitby kňazského breviára.
Prvý rehoľný dom konventuálnych františkánov vznikol na našom území vďaka rehoľníkom z poľského Krosna ešte v roku 1616 v Stropkove. Krátko na to vznikla malá rehoľná komunita vo Vranove. Stropkovskí bratia však svojím počínaním po Betlenovom povstaní rozhnevali kardinála prímasa, preto bolo našej reholi v nasledujúcom období zakázané pôsobiť na území Ostrihomskej arcidiecézy. Bratia z vranovského konventu boli pri povstaní v roku 1619 vyhnaní a svoje pôsobenie v tomto mieste už nikdy neobnovili.
Misionári z Talianska sa po príchode na naše územia usilovali vybudovať nové misijné centrum nezávislé od Poliakov v Stropkove. Dlho sa im to však nedarilo. Prebývanie na šľachtických dvoroch bolo pre mnohých bezpečné a pohodlné. Ich predstavení si ale uvedomovali, že k misii, ktorá im je zverená, potrebujú obnoviť a vybudovať silné duchovné zázemie kláštorného života. Vyvinuli teda veľké snahy o získanie františkánskych konventov vo Vranove, v Košiciach a Nitre. Jediný krátkodobý úspech zaznamenali práve v Nitre, kde v roku 1635 založili misijné kolégium. Po vstupe do majetkových sporov s tamojšou kapitulou boli však ešte v tomto roku z mesta i diecézy vyhostení. Jediným územím, kde boli ešte vítaní, ostala Jágerská arcidiecéza.
V roku 1634 prišli prví minoriti do Radu (okres Trebišov). Prebývali v šľachtickej kúrii grófa Juraja Melitha. Ten sa niekoľko rokov usiloval o založenie minoritského kláštora v povodí rieky Tica alebo v meste Szatmár. Napokon v novembri roku 1635 daroval svoj dom v Rade aj s jeho statkami minoritom, ktorí sa podujali na tomto mieste ostať. V roku 1638 prebývali v Rade už štyria rehoľníci v "slušných podmienkach". Za svoje sídlo si ho vybral aj misijný prefekt horného Uhorska, p. Ján Krstiteľ z Florencie. Rehoľný dom, ktorý mal štatút rezidencie, navštevovala katolícka šľachta aj transilvánsky biskup Štefan Šimandy sídliaci v tom čase v lelesskej premonštrátskej prepozitúre. Kláštor mal svoj kostol, sakristiu a vyvýšený chór, refektár, kuchyňu, pivnicu, sklad a jednu krásnu izbu určenú pre predstaveného komunity. Okolo kláštora bola veľmi pekná záhrada. Neďaleko sa nachádzal sad, v ktorom bratia pestovali mnohé druhy ovocia.
V septembri roku 1638 umrel gróf Juraj Melith. V testamente zanechal minoritom z Radu vysokú sumu peňazí potrebnú na ich udržanie a na dostavbu štvrtého traktu domu, z ktorého by sa mal následne stať plnohodnotný konvent. Práve v tom čase prijali minoriti do rezidencie dvoch mladých mužov, ktorí konvertovali z kalvínskej viery. Jeden z nich mal už rehoľné rúcho, druhý, Eliáš Iglódy, začal svoj noviciát na jar v roku 1639. V rovnakom čase sa však začal život rehoľníkov v obci Rad komplikovať. Peter Melith, brat zosnulého grófa Juraja, si spolu so svojimi príbuznými začal robiť právny nárok na dom, v ktorom sa rehoľníci usadili. Minoritov olúpil aj o zásoby potravín. Keďže bol vykonávateľom poslednej vôle svojho brata, spôsobil, že peniaze z testamentu rehoľníkom neboli vyplatené. Spoločenská situácia sa začala vyhrocovať aj pod vplyvom tureckých nájazdov aj pod vplyvom revolučných nálad. Minoriti z Radu sa obrátili na palatína Mikuláša Esterházyho, ktorý sa ich však nezastal. Naopak, zakázal im všetku misijnú aktivitu, prikázal im opustiť rezidenciu v Rade a nesúhlasil s tým, aby sa tento dom nazýval konventom. Ako riešenie situácie navrhol Melithovcom poskytnúť reholi peňažnú sumu, pomocou ktorej by sa minoriti usadili na inom mieste. Tí chceli v Rade ostať, ako alternatívu v nutnosti však zvažovali presťahovať sa do konventu vo Vranove, ktorý im v tom čase bol opäť k dispozícii.
V tejto neutešenej situácii bol 6. novembra roku 1639 zavraždený novic Eliáš Štefan Iglódy. Jeho smrť vyvolala ne celom Zemplíne veľký rozruch. Biskup Štefan Šimandy ho pochoval v Lelesi ako Kristovho mučeníka a provinciál Ján Krstiteľ Astori informoval o jeho mučeníctve Svätú stolicu v januári roku 1640. V nasledujúcich týždňoch sa členovia rádu tomuto miestu zo strachu o svoj život vyhýbali, čoskoro sa však vrátili a pokračovali v komunitnom živote. Iglódyho smrť totiž zasiahla aj srdcia ich odporcov a zdalo sa, že pomery sa upokoja.
Počas stavovského povstania Juraja I. Rákociho (1643 - 1645) boli však bratia z Radu predsa len vyhnaní. Na vrátení domu mal po skončení povstania zásluhu taliansky misionár, minorita Agostino Pederzolli, ktorý v roku 1645 musel za účelom vrátenia rezidencie reholi podniknúť tri nebezpečné cesty do Sárospataku za Jurajom I. Rákocim, pri ktorých si mnoho vytrpel.
Kláštor v Rade dal cirkvi čoskoro ďalších mučeníkov: okolo roku 1653 tu boli zavraždení šiesti bratia. Mali byť usmrtení v obrane sv. obrazov, nádob a rúch pred zneuctením heretikmi.
Počas povstania Imricha Tököliho (1678 - 1686) bol tento dom najmenej dvakrát vyrabovaný a rehoľné spoločenstvo bolo nútené jeho budúcu existenciu opäť prehodnocovať. Vo februári v roku 1679 sa rozhodovalo o jeho zatvorení, rehoľníci sa však rozhodli vytrvať.
V roku 1681 bol rehoľný dom opäť prepadnutý povstalcami. Pátra Ladislava Teoriho vrhli pri prepadnutí povstalci do studne, no útok prežil. Šesťdesiatročný páter Anton Nemšovský bol vtedy ťažko ranený a na následky zranení umieral v bolestiach ešte takmer rok. Rehoľný dom aj s jeho kostolom bol pri útoku úplne zničený. Hoci provinciálny minister Ján Krstiteľ Reggiani nevidel žiadnu šancu na jeho obnovu, našli sa bratia, ktorí v Rade napriek všetkému zotrvali a udržali tu rehoľný život i duchovnú službu veriacim.
Tököliho vojaci navštívili kláštor aj v roku 1690. Dvoch členov rehoľnej komunity v lese nahých ukrižovali na strome a nechali ich napospas komárom a muchám. Jeden z pátrov mal byť hodený do studne priviazaný o kameň. Ani to neodradilo rehoľníkov od zotrvania na mieste.
Opäť rezidenciu prepadol gróf František Tókay v roku 1697. Pri svojom vpáde obesil dvoch rehoľníkov v kuchyni kláštora nad pecou. Tretí brat sa zachránil skokom do studne, z ktorej ho napokon vyslobodili dobrí ľudia, taktiež protestanti.
Naposledy trpeli bratia v Rade násilie v roku 1710. Písomnosti kláštora a spustošené majetky ich kostola a rezidencie ochránil vtedy pred zničením protestantmi a príbuznými fundátora šľachtic František Klobušický. Na mieste pôvodného kláštora sa už vraj v tom čase nenachádzalo nič. Všetko bolo zničené.
Ľud svedčí, že konventuáli nikdy neopustili rezidenciu v Rade.
V čase hrozieb zo strany heretikov utekali do Lelesa alebo na iné miesta. Neskôr sa so strachom vracali do svojej rezidencie, aby ako Kristove lastovičky medzi vlkmi pracovali pre spásu ľudu tu i na iných miestach.
Z listu provinciála Imricha Pála Lorenzovi Ganganellimu,
neskoršiemu pápežovi Klementovi XIV.
Po skončení Rákociho povstania a opätovnom nastolení mieru minoriti svoju rezidenciu v Rade obnovili. Ich štedrým dobrodincom bol pán Štefan Seňej. V nasledujúcom období sa reholi v Uhorsku dobre darilo. Kláštor v Rade taktiež prosperoval a jediným nepriateľom rehoľnej komunity sa stala rieka Tice, ktorá pretekala takmer pod oknami kláštora. Tá pri povodniach niekoľkokrát zaplavila budovu kláštora i celé jeho okolie. Dobové dokumenty spomínajú nevýhody močaristého terénu a vlhkého podnebia. Kláštor dostával takmer každý rok nového predstaveného.
V roku 1752 barón Imrich Barkócy so svojou manželkou grófkou Františkou Erdödy daroval minoritom z Radu starý kostol a pozemok v obci Brehov pre budovu nového kláštora. Odovzdal im správu brehovskej farnosti a zároveň daroval rehoľníkom aj pasienky a ornú pôdu, povolil im slobodné obhospodarovanie lesov a rybárčenie v rieke Bodrog a využívanie pasienkov vo svojom chotári. V kostole nechal postaviť oltár sv. Františka a od pápeža Benedikta XIV. dosiahol, že oltár dostal privilégium úplných odpustkov. Na brehovskom kopci sa následne začala stavba novej budovy konventu, ktorá trvala pätnásť rokov.
Dňa 21. mája 1767 sa bratia z Radu pod vedením gvardiána Hyacinta Musíka presťahovali na kopec do Brehova, odkiaľ na svoj pôvodný kláštor a kostol dovideli voľným okom. I po presťahovaní sa zaviazali naďalej poskytovať farnosti Rad duchovnú opateru. Brehovský kláštor mal vyčleňovať dvoch pátrov, ktorí v Rade zotrvajú s titulom miestnych kapelánov pri zachovaní svojej nezávislosti od komunity v Brehove. Keď otec Hyacint Musík ukončil svoj úrad gvardiána, pre kláštor v Brehove bol v roku 1771 vymenovaný historicky prvý predstavený, p. Peter Boškovič.
Nový kláštor vznikol v období najväčšieho rozvoja minoritského rádu v Uhorsku. Provinciálni ministri mali dostatok bratov na to, aby ho personálne obsadili tak, žeby v ňom prebývalo dvanásť rehoľníkov s večnými sľubmi. Rehoľa mohla formovať duchovný život veriacich v širokom okolí. Zároveň bolo toto miesto ako stvorené na modlitbu, štúdium a tichú prácu rehoľných intelektuálov, medzi ktorých patril napr. Michal Knaisz, najväčší historik uhorskej minoritskej provincie. V roku 1787, keď cisár Jozef II. šialenou reformou likvidoval mnohé uhorské kláštory, brehovský dom obývalo štrnásť rehoľných kňazov a jeden rehoľný brat. Na tú dobu to nebola veľká rehoľná komunita.
Dvadsiate storočie bolo pre kláštor zložitým obdobím. Dotýkali sa ho veľké spoločenské zmeny spojené s rozpadom monarchie ako aj viacnásobné posuny hraníc a zmeny režimov. Po prvej svetovej vojne patril do maďarskej rehoľnej provincie, ale fyzicky sa nachádzal na území Československa, takže provinciálny minister naň nemal reálny dosah. Z korešpondencie rehoľníkov s Rímom vyplýva, že v roku 1920 bratia trpeli v kláštore veľkou materiálnou biedou a vážne pomýšľali toto miesto opustiť, no vytrvali tu. O šesť rokov neskôr bol brehovský kláštor spolu s dvoma kláštormi na Spiši pripojený k československej rehoľnej provincii. Generálny vizitátor, ktorý navštívil slovenské minoritské kláštory v roku 1927, hovorí vo svojej správe, že do Brehova sa fyzicky ani nedostal. Iba od bratov na Spiši sa dozvedel, že kláštor v roku 1926 vyhorel (poškodené bolo horné poschodie, zvonica aj interiér kostola), ale v čase jeho vizitácie už bol obnovený. Spomína, že v minulosti sa rozhodlo o stiahnutí bratov z kláštora. Aj táto správa vizitátora hovorí, že v Brehove je veľká chudoba. Svedčí však aj o tom, že bratia tu vedú školu a pomáhajú miestnym rodinám. Ďalšia vizitácia kláštora prebehla na jeseň roku 1933. Vtedy nemecký páter Timotheus Brauchle do zápisnice napísal, že kláštor bol kedysi posledným v uhorskej provincii a slúžil ako žalár. Píše v nej aj o tom, ako ťažko bolo dostať sa k nemu autom, pretože je vzdialený od cestných komunikácii. V roku 1938 sa pod vplyvom politických okolností Brehov opäť ocitol na území Maďarska. Jediný rehoľník, ktorý vtedy v kláštore prebýval, prešiel opäť pod jurisdikciu maďarskej provincie.
Počas Druhej svetovej vojny sa stal tento rehoľný dom útočiskom Nemcov. Vojenská posádka si v ňom urobila pozorovateľňu. V dôsledku bojov boli poškodené múry aj strecha kláštora, úplne zničené boli jeho okná. Po vojne ´bol opäť na území Československa a vrátil sa pod jurisdikciu provinciálov v Brne.
Minoriti napokon pôsobili v Brehove až do roku 1952, keď tunajšiu farnosť viedol páter Ambróz Ščipák. Komunistickí funkcionári rozhodli, že dom bude reholi odobratý. Následne niekoľko rokov chátral, až kým nebol v roku 1959 premenený na koncentračný kláštor rehoľných sestier vincentiek v dôchodkovom veku, ktoré tu mohli žiť svojím rehoľným životom kým jedna po druhej nevymrú. V období totality sa minoriti do Brehova vrátili len raz, v rokoch 1969 - 1970, keď tunajšiu farnosť spravoval levočský rodák p, Imrich Korchňák.
Po Nežnej revolúcii prišli bratia do kláštora až v roku 1998. Dňa 13. októbra sa sem prisťahovali br. Lucián Mária Bogucki, pochádzajúci z poľskej Piwnicznej, a br. Richard Mária Bureš, pochádzajúci z Košíc. Kláštor a faru našli bez elektrického prúdu a kúrenia. Inak bol však stav budov relatívne dobrý. Rehoľníkom sa dostalo od farníkov veľmi milého prijatia. Usadili sa v malej budove starej fary. Kláštorná budova slúžila na prijímanie skupín a táborov.
V roku 2013, keď bol gvardiánom kláštora br. Bogdan Adamczyk, sa začalo s komplexnou obnovou starej budovy kláštora. Vnútro domu bolo komplexne obnovené. Minoriti opustili budovu starej fary a vrátili sa do rehoľnej klauzúry historického kláštora. O niekoľko rokov dostal kostol i kláštor novú strechu. Ostáva nedokončená obnova historických fasád a riešenie obnovy kláštorného areálu.
Brehov je pravidelne miestom slávenia kustodiálnych kapitúl a iných významných slovenských či medzinárodných stretnutí rehoľníkov. Počas leta sa tu konajú detské tábory, v budove kláštora prebiehajú evanjelizačné kurzy a duchovné cvičenia. Bratia na tomto mieste naďalej pamätajú na misionárov, ktorí založili v Rade našu zemplínsku misiu. Navštevujú miesto, kde mnohí z nich vyliali krv pre vernosť Cirkvi a svojmu povolaniu. Angažujú sa v šírení úcty k týmto mučeníkom s nádejou, že ich obeta môže prinášať i dnes hojné duchovné ovocie.