Mnohí nasledovníci sv. Františka z Assisi začínajú svoj deň slovami modlitby, ktorú sa svätec v mladosti modlil pred obrazom Ukrižovaného v kostole svätého Damiána: „Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnoty môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej a dokonalú lásku, múdrosť a poznanie, Pane, aby som plnil tvoj svätý a pravdivý príkaz.“
Mladý František sa v čase svojho obrátenia trápil, lebo nerozumel, čo Boh od neho žiada. Prežíval duchovnú temnotu. Blúdiac po okolí mesta sa vyhýbal spoločnosti svojich priateľov tušiac, že sa v ňom deje niečo nové. Sám svojim vnútorným procesom nerozumel. Skúsenosť prvej temnej noci v živote ho naučila pozerať na kríž a čakať odtiaľ odpoveď. Bolo šťastím alebo Božím riadením, že František pozeral pri svojej modlitbe na sýrsku ikonu inšpirovanú Jánovými pašiami. Tá zjavuje Krista potupeného a zároveň osláveného, ukrižovaného i vzkrieseného, pribitého na drevo a zároveň božsky slobodného. Tento Kristus sa na človeka pokojne usmieva, otvára mu svoju náruč a pozýva ho k objatiu plnému lásky, krásy a nežnosti, nepopierajúc zároveň nekonečnú opustenosť a najväčšiu vnútornú bolesť spojenú s aktom jeho sebaobetovania.
Ťažko povedať, či mladý Bernardone rozumel reči ikonopisectva tak, aby vyčítal z obrazu tieto a iné pravdy. Možno musel naozaj Pán Ježiš zázračne otvoriť ústa a posunúť mládenca aspoň o kúsok ďalej správnym smerom v nádeji, že znova a znova bude kľakať pred krížom, aby sa opakovane dožadoval Božieho hlasu a vedenia. Vďaka hlasu z kríža nadviazal s ním František zvláštny vzťah. Práve kríž sa mu stal symbolom božského pochopenia a bezpečného útočiska. Od počiatku svojho povolania je preto svätec s krížom tajomne zviazaný.
Habit, ktorý si krátko po obrátení sám ušil, pripomínal svojím tvarom kríž. František do kríža obliekal. Do kríža sa ukrýval a ponáral, strácal sa v ňom a premieňal sa na naň. Zvlášť si obľúbil znak kríža Tau. Na základe biblického Ezechielovho proroctva to bol totiž symbol ľudí, ktorí sa obrátili a konajú pokánie. Týmto znakom Tau podpisoval František svoje listy, označoval ním cely rehoľných spolubratov a zvykol ho maľovať i na steny miestností, v ktorých prebýval.
Kríž, ktorý niesol na La Vernu
V roku 1224 prežíval sv. František znepokojenie a osobnú krízu. V tomto období už nebol hlavným predstaveným rádu. Bol rozčarovaný zo situácie v bratstve aj zo seba samého. Životopisci naznačujú, že upadal do depresie, smútku a iritácie. K vnútornej nepohode prispieval i jeho zhoršený zdravotný stav. František bol zoslabnutý maláriou, mal problémy so zápalmi očí a trávením. Nebol schopný viesť život v prísnom asketickom režime, pre ktorý ho dosiaľ ľudia obdivovali či nasledovali. Len s ťažkosťami sa vysporiadal s tým, že musí mať okolo seba bratov, ktorí ho opatrujú a slúžia mu. Lekári mu prikázali konzumovať jedlo pripravené na masti a predpisovali mu rôzne diéty. V tvrdej zime mu bratia podšili habit teplou líščou kožušinou. Telesná slabosť Františka prekvapila a postavila ho do najťažšieho boja jeho života, do boja s pýchou na svoju dokonalosť. Úľavy v asketických praktikách prijímal nerád a preto ich ani nechcel požívať v skrytosti, ale prijímal ich verejne – nech všetci vidia úbohosť a neschopnosť Bernardoneho dodržať to, čo sám druhým prikazoval. Istú vnútornú výčitku vyznáva František aj vo svojom rozlúčkovom liste krátko pred smrťou. Hovorí: „V mnohom som zhrešil mojou veľkou vinou, najmä že som nezachovával Regulu, ktorú som Pánovi sľúbil, ani liturgiu hodín som neodriekal tak, ako predpisuje Regula, či už z nedbalosti, alebo pre chorobu, alebo preto, že som nevedomý a nevzdelaný.“
Hoci Francesco Bernardone začal nový život stretnutím s malomocným človekom už pred mnohými rokmi, práve tento čas slabosti a neschopnosti najsilnejšie otesal jeho vnútro predurčené k premene, akej v mladosti ešte zďaleka nebol schopný.
Útek na horu
V roku 1224 prebýval Boží muž pri bratovi Eliášovi v pustovni neďaleko Foligna. Načas našiel práve tam, u Eliáša, bratské prijatie a pochopenie. Vo Foligno sa však stala zvláštna vec. Tomáš Celano spomína, že jednej noci sa Eliášovi ukázal v sne veľký a vznešene vyzerajúci kňaz odetý do bieleho rúcha, ktorý mu prikázal: „Choď, brat, a upozorni Františka, že keď sa dovŕši osemnásť rokov od dňa, keď opustil svet aby nasledoval Krista, zostanú mu už len dva roky a potom ho Pán povolá k sebe do nového života.“ Eliáš poslúchol a oznámil Františkovi, že onedlho zomrie. Keď jeho slová zarezonovali v už beztak nepokojnom Františkovom srdci, pustovňa vo Foligno nemohla viac byť miestom vyhovujúcim novým zápasom, ktorým František čelil. Koncom leta sa rozhodol, že vystúpi na horu La Verna, aby tam v skrytosti a v samote prežil pôst na počesť Boha, Panny Márie a svätého Michala archanjela pred jeho prichádzajúcim sviatkom.
Spoločnosť pri výstupe na horu La Verna robil Františkovi rehoľný spolubrat Peter. Svätec nebol už schopný dôjsť tam na vlastných nohách. Odniesol ho požičaný kôň, ktorého musel spoločník po výstupe opäť odviesť k majiteľovi. Aj tento zostup s koňom, na ktorom svätec sedel, spojili ľudia s rozprávaním o fascinujúcom zázraku: žene, ktorá sa trápila s pôrodom, stačilo priložiť okolo bedier uzdu tohto koňa, aby v krátkom čase všetko dobre dopadlo.
Nadšenie, ktoré zo svätca prežívali jednoduchí ľudia, nijako nekorešpondovalo s temnotou, v ktorej sa František cítil tak utopený. Na hore hneď upadol do trápenia a výčitiek, či jeho rozhodnutie „utiecť“ sem bolo správne.
Ako ho pochopili zvieratká
Bonaventúra naznačuje vnútorné pohnutie svätca spomienkou na vtáčiky najrôznejších druhov, ktoré prileteli Františka privítať krúživým letom okolo cely, mávaním krídlami a pospevovaním svojich piesní. Chceli vraj Božieho muža uistiť, že výstup bol správnym rozhodnutím a povzbudiť ho, aby v pustovni ostal. Neskôr spomína aj jastraba, ktorý so sv. Františkom uzavrel pakt priateľstva a každú noc ho budil na modlitbu ofícia. V čase zhoršeného zdravotného stavu nechal Františka celú noc spať a budil ho až pri východe slnka. Autori legiend chceli poukázať na to, že medzi obyvateľmi živočíšnej ríše našiel František porozumenie a súcit. Lenže my vieme, že na La Verne je preto, lebo jeho vnútru nerozumeli ľudia a možno sa už aj on sám prestával orientovať v tom, čo sa v ňom práve deje.
Túžba po milosti
František si želal, aby filozofiou jeho pobytu na hore bola hlboká kontemplácia, pozdvihnutie sa k nebeským príbytkom, úplné sebazaprenie a ukrytie sa v ranách Spasiteľa. Veľmi neskorý prameň Kvietkov sv. Františka vkladá do úst svätca na La Verne modlitbu:
„Ó, Pane môj, Ježišu Kriste, prosím ťa, aby si mi pred mojou smrťou dal ešte dve veci: prvá je, aby som vo svojom živote precítil v duši i na svojom tele, nakoľko je to možné, tú bolesť, ktorú si ty, sladký Ježišu, prežíval v hodine svojho najtrpkejšieho umučenia; druhá, aby som vo svojom srdci, nakoľko je to možné, pocítil tú výnimočnú lásku, akou si ty, Boží Synáčik, bol zapálený, keď si dobrovoľne zniesol toľké utrpenie pre nás hriešnikov.“
Toto zbožné prianie svätca nebolo však ľahko splniteľné. Mal totiž problém i s modlitbou. Spoločníkom sa zdôveroval o tom, že jeho snaha o rozhovor s Bohom je narúšaná bojmi s démonickými silami. Sťažoval sa, že ho každú noc napádajú a trpí hroznými pokušeniami.
Aby Boh opäť prehovoril
Preto sa svätec opätovne dovolával kontaktu so samým nebom. Najlepším prostriedkom na jeho nadviazanie bolo v okolnostiach na La Verne čítanie Svätého písma. Biblické texty boli totiž na tomto mieste akoby „sviatostným“ kontaktom s Kristom, pretože sv. omša sa v pustovni neslávila každý deň. Pred hlavným jedlom mal František zvyk dať si prečítať nejakú stať z evanjelia, aby sa nasýtil najprv Kristovým slovom.
Vo veľkej túžbe po opätovnom započutí Kristových slov pristúpil František na La Verne opäť k duchovnej praktike, ktorá mu už minimálne raz pomohla rozjasniť jeho temnoty – k sorte biblica – biblickému losovaniu či vešteniu. František pristúpil k oltáru, ktorý bol v pustovni postavený a zbožne naň položil knihu evanjelií. Následne sa vystrel na zem v modlitbe, pri ktorej sa modlil rovnako srdcom ako i celým telom prosiac ponížene dobrého Boha, Otca milosrdenstva a Boha každej útechy, aby mu láskavo vyjavil jeho najsvätejšiu vôľu. S cieľom priviesť k naplneniu to, čo si jedného dňa zaumienil vo svojej jednoduchosti a zbožnosti, modlil sa a prosil ho, aby mu na prvé otvorenie knihy vyjavil, čo by mal konať. Keď skončil modlitbu, vstal, s poníženým duchom a skrúšeným srdcom urobil znak svätého kríža, zodvihol z oltára knihu, úctivo a s bázňou ju otvoril. Vtedy sa stalo, že pri otvorení knihy mu oči padli ako prvé na text o umučení nášho Pána Ježiša Krista, ale iba na to miesto, kde bolo umučenie predpovedané. Zo strachu, či sa nejedná o náhodu, zatvoril František knihu a znova ju otvoril aj po druhý a tretí raz, no natrafil vždy na rovnaký alebo podobný text. Boží služobník, ktorý bol plný Božieho Ducha, vtedy pochopil, že do Nebeského kráľovstva vstúpi jedine skrz nespočítateľné súženia, trápenia a zápasy.
Ukrižovanie sv. Františka
František mal jedného rána víziu, v ktorej sa mu zjavil akýsi človek vznášajúci sa nad ním v podobe Serafína so šiestimi krídlami. Ruky mal rozpažené a nohy spojené. Bol pribitý na kríž. Dve jeho krídla boli vystreté nad hlavou, dve boli rozprestreté k letu a dve zakrývali celé jeho telo. Počas tohto zjavenia sa blahoslavený Boží služobník cítil naplnený nekonečným obdivom, ale nedokázal porozumieť jeho významu. Upadol do živej radosti a pocitu nadmerného šťastia z pohľadu do prekrásnej a premilej tváre, ktorou sa naňho díval nepredstaviteľne krásny Serafín. Bol však zároveň vydesený z toho, že Serafín je pribitý na kríž v nevyspytateľnej bolesti utrpenia. Keď vstal, bol takpovediac, smutný aj šťastný, pretože radosť aj horkosť sa v jeho duchu striedali. Usiloval sa horlivo odkryť zmysel tejto vízie a preto bol v duchu úplne rozrušený, tvrdí Tomáš z Celano.
Nie je ani jasné, v ktorom momente svätec prijal dar Kristových rán. Zážitok bol tak ohromujúci, že František si v šoku z neho mohol uvedomiť bolesť zo zranení na vlastnom tele až o niekoľko momentov neskôr. Celano vraví, že to bolo ešte počas emocionálneho vytrženia, ktoré Františka ponorilo do neistoty a zmätenia. Fyzické znaky, ktoré sa od tohto momentu dali na tele svätca pozorovať, presne kopírovali zranenia ukrižovaného Serafína. Jeho ruky a nohy však neboli otvorenými ranami. Podľa dobových opisov boli na dlaniach rúk a na povrchu nôh sv. Františka vyčnievajúce kúsky mäsa, ktoré svedkom pripomínali hlavičky klincov a mali čiernu farbu. Na spodnej časti jeho nôh a na chrbtoch rúk boli podobné výrastky, ktoré sa ale podobali na hroty klincov. Rana na boku bola otvorená. Tiekla z nej krv a bola citlivá na dotyk.