Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,11b-19)
Keď sa kresťanstvo stalo v Rímskej ríši slobodným náboženstvom a vstúpilo do módy, mnohí pokrstení žili svoju vieru veľmi povrchne. Tí, čo chceli nasledovať Krista dokonalejšie, utekali na púšť a vytvárali izolované spoločenstvá. Jeden z cirkevných otcov ich napomenul slovami: „Ak všetci odídeme na púšť, kto tu ostane a bude učeníkom umývať nohy?“
Kresťania majú často na veci svoj názor, až sa zdá, že si žijú vo svojom vlastnom svete. Ak sa cítia silní, podliehajú pokušeniu budovať si spoločnosť s vlastnými pravidlami, nezávislú od sveta, ktorý im nerozumie. Boh nechce, aby sme svet opustili. Sám do tohto sveta prišiel, miloval ho a celý ho vykúpil. Modlí sa za nás, aby sme z neho neutekali. Ľudia, ktorí nepoznajú Ježiša, potrebujú poznať tých, ktorí žijú evanjelium. Nemusíme sa ničoho báť, ak verne zotrváme v pravde, ktorej sme uverili.