Na stavbe

S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.‘ Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14,25-33)

Mnohí chodíme do kostola, no neberieme Ježiša a jeho evanjelium celkom vážne. Naše kresťanstvo vyzerá ako stavba domu, v ktorom v skutočnosti nechceme bývať. Zrkadlom toho sú deti, ktoré to vedome či nevedome vnímajú. Náš náboženský cirkus odmietnu hneď po tom, ako získajú mentálnu samostatnosť.

Bohatý anglický šľachtic venoval jednej fakulte vzácny rozmerný obraz. Bol nádherný a veľmi hodnotný, ale nepasoval na žiadnu stenu budovy. Nedal sa umiestniť v nijakej sále. Vedenie fakulty sa teda rozhodlo pre rázny krok. Starú budovu nechali celú zbúrať a postavili od základov novú. Nielenže sa v nej podarilo vhodne umiestniť vzácne umelecké dielo. Nová budova bola postavená tak, aby sa vyriešili všetky nevýhody a obmedzenia, ktoré mal predošlý starý dom.

Takto vyzerá aj úprimné prijatie daru viery. Taký rozhodný a radikálny je človek, ktorý povedal Ježišovi áno. Ide o postoj tých, ktorí nás ešte i dnes dokážu presvedčiť, že Ježiš nie je mŕtvy muž z minulosti.